Bol jasný slnečný deň. Október sa chýlil ku koncu a ja som pomaly kráčala ku svojmu malému bytu na East Ann Street. Nekonečné nebo žiarilo na modro a slabý vánok víril listy na chodníku. Jeseň je moje obľúbené ročné obdobie. Milujem mrazivé štípanie vzduchu, ktoré ma nabáda kráčať rýchlejšie, prekrvuje mi pokožku a naznačuje, že zima je už predo dvermi.
Keď som vošla do bytu, spokojne som sa poobzerala. Bývala som v ňom iba dva týždne a zariadila som si ho primerane svojmu skromnému študentskému rozpočtu, no ako som sa obzerala, videla som, že to vôbec nie je zlé. Dve malé plechovky farby premenili pár starých dosiek na poličky, využila som aj nejaké staré tehly, čo som našla na dvore za domom. Starú predratú pohovku prikrývala indická prikrývka z blšieho trhu. Ďalšia indická látka slúžila ako obrus na stolíku oproti stene.
U väčšiny študentov, ktorí držali krok s módou, ako napríklad moji kolegovia z kaviarne, bolo v tom čase „in“ všetko indické. Kamarát Bob ma učil zostavovať horoskopy. Celú výplatu za minulý mesiac som minula na knižky a tabuľky, pomocou ktorých som si zostavovala diagramy. Tom, zameraním filozof, ma zase zoznámil s knižkami Edgara Cayceho o prevteľovaní a minulých životoch.
Moja kamarátka Júlia bola drzá a cynická osobnosť – ostrý protiklad k mojej nesmelosti. Júlia poznala snáď všetko na svete. Mala bohatých rodičov, ktorí jej vždy dopriali len to najlepšie: najlepšie šaty, školu v Európe, najdrahšie tábory, a dokonca aj auto. Ak vás Júlia považovala za vhodnú partiu, boli ste „in“.
S Júliou som sa zoznámila, keď ma k nej pridelili na začiatku semestra. Obe sme chodili na hudobnú – ona hrala na čelo a ja som ju sprevádzala na klavíri. Práve sme sa chystali na recitál, na ktorom mala tento večer hrať Lalo Cello Concerto.
Všetko šlo dobre. Keď si potom zabalila čelo, pozvala ma na večeru v čínskej reštaurácii na State Street. „Jasné,“ súhlasila som. Toľká pozornosť od obľúbenej Júlie bola veľkým vyznamenaním.
Potom tajomne dodala: „Musím ti povedať niečo dôležité.“
„Čo také?“ opýtala som sa zvedavo, ale v tej chvíli nás prerušil jej učiteľ, ktorý sa ešte chcel porozprávať o vystúpení.
„Neskôr,“ povedala, zamávala mi a odišla.
Tak som oddychovala na pohovke a sledovala hodinky. Dosť času na prípravu do reštaurácie. Rýchlo som si obliekla vlnenú sukňu, rolák, a indický plášť navrch. Nesmel chýbať ani môj neodmysliteľný náhrdelník z jablčných jadierok.
Keď som dorazila do reštaurácie, Júlia tam už čakala. Našli sme si stolík pri stene.
„Tak čo je to veľké tajomstvo?“ vyzvala som ju, keď sme si objednali.
„Vieš,“ povedala mi, „chcem ti povedať niečo veľmi dôležité. Je to najúžasnejšia vec, akú som kedy zažila. Práve som spravila ten najneuveriteľnejší objav.“
„A to je čo?“ pýtala som sa.?
„Pamätáš si, že som bola navštíviť brata v Kalifornii? Asi pred mesiacom? Keď som sa nestihla vrátiť na pondelňajšie vyučovanie?“
„Hej,“ odpovedala som, „a odkedy si sa vrátila, správaš sa ako vymenená. Na internáte ťa sotva vidno. Každý sa pýta, kde si?“
„Keď ti to poviem, neuveríš. Je to proste neuveriteľné.“
„No tak už hovor,“ strácala som trpezlivosť.
„Margery, musíš sa dozvedieť o scientológii,“ povedala mi vzrušene. „Je to najdôležitejší objav storočia.“
„Robíš si srandu,“ pozrela som na ňu prekvapene. „To je predsa tá divná prednáška, kde sme boli. Čo tam mali taký prístrojček, na ktorý ťa napojili. Ako sa pýtali, či to chce niekto skúsiť. Celou cestou domov sme sa na tom smiali,“ pripomenula som si tú noc spred niekoľkých týždňov, keď sa pár z nás vybralo na prednášku o scientológii, pre študentov zadarmo.
Vypočuli sme si nejakú prednášku o mysli, a potom nám prednášajúci predviedol „merač“, ktorý údajne dokáže čítať našu myseľ. Už som sa nepamätala, čo nám presne hovoril. Pamätala som si len smiech cestou domov, keď sme napodobňovali prednášateľa a jeho malú hnedú krabičku.
„Počúvaj, Margery,“ naliehala Júlia. „Myslím to vážne. Je to príliš dôležité, nerob si z toho žarty.“
„Ale veď si tiež bola na tej prednáške. Taká hlúposť! Že vraj dokážeš prečítať niekoho myseľ pomocou strojčeka.“
„Ja viem,“ povedala ticho Júlia. „Tiež mi to pripadalo ako hlúposť. Ale ďalší deň som sa vrátila, lebo vraveli, že budú robiť zadarmo testy osobnosti, a to mi pripadalo zaujímavé. Vzali ma do domu, kde všetci bývali, a pozrela som si tam film o scientológii. Vysvetlilo sa tam, že je to celkom nová veda o mysli, a že dokáže vyriešiť problémy, ktoré nikto predtým nedokázal. Margery, vážne si myslím, že by ťa to mohlo zaujímať,“ pozrela na mňa vážne.
„Aké problémy tam spomínali?“ pýtala som sa trochu nervózne.
„Vieš, to je celkom nová veda. Majú úplne novú teóriu o mysli. Sú o sto rokov modernejší ako psychiatria. Naozaj rozumejú mysli, tak ako nikto predtým. Dokážu liečiť všelijaké veci. Napríklad bolesť hlavy, alebo astmu či prechladnutie. Hocičo. Trebárs aj rakovinu. A je tam 100% záruka. Ak to nebude fungovať, vrátia ti peniaze.“
„Možno by mi to pomohlo pri mojich záchvatoch úzkosti,“ uvažovala som nahlas. Nevedela som, koľko toho Júlia vie o mojich problémoch.
„Určite. Je to veda o mysli. Ak naozaj chápeš, ako funguje myseľ, dokážeš vyliečiť hocičo psychosomatické, nie? Jediný dôvod, prečo to psychiatria nedokáže, je ten, že nevedia ako funguje myseľ. Keby vedeli, vedeli by ťa aj vyliečiť. Ale nevedia. A scientológia áno.“
Mlčala som. Nikto na internáte, ani žiaden z mojich kamarátov v reštaurácii nepoznal stupeň mojich problémov. Minulý rok zomrel môj chlapec pri neobjasnenej autonehode. Bola som v takom šoku, že som nedokázala ani plakať. Jednoducho som nemohla uveriť, že je preč.
Krátko po tejto nehode som začala mávať záchvaty úzkosti uprostred noci. Budila som sa vydesená a zmáčaná potom. Nepamätala som si, čo sa mi predtým snívalo. Ale budila som sa v panike, stuhnutá a neschopná pohybu. Stávalo sa to aspoň raz za týždeň. Bála som sa, že sa zbláznim. Medzi záchvatmi som sa cítila normálne, hoci som cítila aj akúsi všeobecnú tieseň, ktorú som nedokázala pomenovať.
Jednej noci som sa na internáte prebudila s výkrikom a pár dievčat vrátane Júlie prišlo a pýtali sa, čo sa stalo. Bola som v rozpakoch a povedala som len, že som mala zlý sen.
No keď sa to stalo po druhýkrát, vedúca internátu nástojila, aby som navštívila školského poradcu. Raz za týždeň som teda musela ísť navštíviť pani, ktorá mi pripadala nejaká čudná. Celý čas tam len sedela a nič nepovedala. Nepáčilo sa mi chodiť k nej, ale nechcela som ani ďalšie príhody s výkrikmi.
Tento rok pribudlo ešte niečo. Občas, keď som išla do triedy alebo na hudobnú, začala som zrazu cítiť neurčitý strach, akoby sa malo stať niečo hrozné. Ten pocit trval niekoľko hodín a potom bol preč. Bolo mi ťažko. Niečo nebolo v poriadku. Niečoho som sa bála a nevedela som, čoho.
„Naozaj myslíš, že by mi scientológia pomohla?“ pozrela som sa opatrne na Júliu.
„Myslím si, že ak je problém v tvojej mysli, scientológia si s ním poradí,“ odpovedala mi. „Nakoniec, nemáš čo stratiť. Nič neriskuješ. Ak to nebude fungovať, môžeš sa vrátiť k poradcovi. Ale ja si myslím, že ti to naozaj pomôže.“
„Aké to je?“ opýtala som sa. „Vieš, keby som to chcela trochu vyskúšať?“
„No, najprv by som ťa musela vziať do centra, aby mi dali povolenie auditovať ťa,“ začala vysvetľovať.
„Aké povolenie?“
„Aha, „auditovať“ ťa. To je ich výraz na to, čo robia. Je to ako poradenstvo, ale volá sa to auditing. Auditovanie. Pretože sa to týka počúvania.“
„Aha. OK, chápem. A ako to funguje?“
„No, keď dostanem povolenie ťa auditovať, pôjdeme skrátka do tvojej izby a budem ťa auditovať. Keď som bola v Kalifornii, spravila som si kurz a teraz som auditorka,“ povedala dôležito. „V tom kurze som sa naučila viac ako v škole za celé dva roky.“
„Musím sa pripojiť na ten stroj?“
„Ach áno. To je E-meter.“
„E-meter? To je čo?“ opýtala som sa.
„E-meter. To je skratka pre elektro-psychometer. Držíš nádoby, ktoré sú k nemu pripojené, a tvoje myšlienky sa zobrazujú na displeji merača. Zajtra ti presne ukážem, ako to funguje. Uvidíš. Naozaj to funguje.“ Dovečerali sme, zaplatili účet a Júlia ma odprevadila domov. Vošla dnu, sadli sme si v obývačke a do tretej ráno sme hovorili o scientológii.
Júlia mi povedala, že scientológiu založil technik menom L. Ron Hubbard, ktorý rozlúštil tajomstvá mysle, a že to bol úžasný človek, ktorý chcel pomôcť ľudstvu.
Povedala, že ústredná časť scientologickej organizácie sa volá „Sea Org“, čo je skratka zo „Sea Organization“ (Morská organizácia), a že je to skupina prevažne mladých ľudí žijúcich na flotile lodí v Stredozemnom mori s Hubbardom, ktorí mu pomáhajú zakladať scientologické strediská po celom svete. Mottom Sea Org je „Vraciame sa“. To preto, vysvetľovala Júlia, lebo Hubbard a Sea Org prišli na Zem pred tisícmi rokov, aby „zachránili túto planétu“, ale vtedy sa im nepodarilo dokončiť svoje poslanie. Teraz sa vracajú, aby dokončili, čo vtedy začali, aby zachránili túto planétu pred katastrofou.
Júlia vysvetľovala, že pomocou auditingu možno každého na zemi „vyklírovať“ od jeho „reaktívnej“ mysle, ničivej časti mysle, ktorá je zodpovedná za všetko utrpenie na Zemi: za choroby, šialenstvá, vojny, za všetky naše zlé skúsenosti.
Keby sa ľudia vedeli oslobodiť od svojich reaktívnych myslí, vravela Júlia, neboli by viac choroby. Nikto by už nemal depresiu. A každý by sa s každým znášal. Neboli by vojny. A scientológia spravila prvýkrát v dejinách ľudstva z tohoto sna skutočnosť.
„Ak naozaj chceš pomôcť druhým,“ pozrela na mňa Júlia pozorne, „musíš sa dozvedieť viac o scientológii. Ako auditor dokážeš ľuďom skutočne pomôcť s ich problémami. Na vlastné oči uvidíš zázraky. Viem to, lebo som ich sama videla.“
„Aké zázraky?“ chcela som vedieť.
„No napríklad, že zmizla horúčka, zmizla nádcha, ľudia si odkladali okuliare a zahadzovali ich. V Kalifornii som počula, že niektorým ľuďom dorástli priamo počas auditingu stratené končatiny.“
„Na tejto planéte nie je nič modernejšie ako scientológia,“ pokračovala. „Je to začiatok niečoho celkom neuveriteľného.“
Júlia hovorila o ľuďoch, ktorých stretla v Los Angeles a o moci, ktorú mali. Vravela, že niektorí mali dokonca nadprirodzené schopnosti a vedeli robiť rôzne veci. Tí, čo boli „Klír“, dokázali silou vôle cestovať mimo svojho tela, vedeli druhým čítať myšlienky a vlastnými myšlienkami mohli pohybovať predmetmi. A boli aj úrovne nad Klírmi, takzvané „úrovne OT“, kde boli možné ešte ďalšie neuveriteľné veci.
„Úrovne OT? To je čo?“
„Úrovne OT, to sú úrovne nad Klírmi.“ Vysvetlila mi, že „OT“ je skratka pre „operujúci thetan“, pričom „thetan“ je scientologický výraz pre dušu.
„Nad Klírmi je ešte osem úrovní, na ktorých spoznáš tajomstvá tohoto vesmíru. Spoznáš dejiny vesmíru pred miliónmi rokov, dozvieš sa všetko o svojej minulosti, o stovkách svojich minulých životov. Budeš si ich všetky pamätať.“
Hovoriť o minulých životoch ma nezaskočilo. Čítala som knihy Edgara Cayceho a myšlienka prevteľovania mi bola známa. Dokázala som prijať predstavu minulých životov, pretože v ne verilo mnoho mojich priateľov. Mnoho zamestnancov v kaviarni verilo v Cayceho a minulé životy, a mne to tiež pripadalo zmysluplné. Možno mám preto taký talent na klavír, nadhodila som Júlii. Možno som naň hrala v minulom živote.
Súhlasila. „Preto ti hranie na klavír ide tak ľahko. Robíš predsa to, čo si pamätáš z niektorého z minulých životov.“
„Možno som sa poznala s Beethovenom,“ zasmiala som sa.
„Ktovie,“ odpovedala. „Možno si bola Beethoven.“
Júlia vravela, že každý z nás prežil stovky minulých životov, ktoré siahajú až do čias dávnych vesmírnych civilizácií, do dejín, ktoré si táto planéta už nepamätá, ale možno si na ne spomenúť pomocou auditingu. „Poviem ti tajomstvo,“ povedala. „Je to niečo, čo by som ti na tejto úrovni ešte nemala povedať. Táto planéta je v skutočnosti väzenie. Každého z nás sem dávno v minulosti poslali z inej planéty. Každý z nás je zločinec, rebel alebo revolucionár odniekadiaľ inde. To je dôvod, prečo je na tejto planéte taký bordel.“
„Ale prečo si potom všetky tie veci nepamätáme?“ opýtala som sa.
„Kvôli implantom,“ odpovedala. „Pozri, keď niekoho odsúdili ísť na Zem, bolo to akoby na večné vyhnanstvo. Bol to najhorší možný trest. Práve kvôli implantom. Pred mnohými rokmi postavili implantové stanice, ktoré nás majú navždy zadržať na Zemi, aby sme odtiaľto neodišli.“
„Tie implantové stanice sú biele budovy vo vesmíre. Keď skončíš pozemský život a opustíš svoje telo, si podvedome naprogramovaná, aby si sa vrátila na implantovú stanicu. V implantovej stanici ti spomienky na práve prežitý život vymažú elektronicky pomocou vysokonapäťových elektronických lúčov, a potom ťa naprogramujú, aby si sa vrátila na Zem pre svoj ďalší život. A ty sa stále budeš vracať na implantovú stanicu, život po živote. Toto sme doteraz robili celé milióny rokov.“
„A čo sa teraz na tom zmenilo?“
„Teraz máme scientológiu. Hubbard je prvým človekom za celé tie milióny rokov, ktorý to celé pochopil. Pomocou scientológie sa po prvýkrát dokážeš zbaviť svojich návratových príkazov, takže sa už nemusíš vrátiť na implantovú stanicu. Môžeš slobodne odísť, kam budeš chcieť.“
„Kam by si šla ty?“ začínala sa mi zo všetkých tých zvláštnych informácií točiť hlava.
„No, na inú planétu alebo do inej galaxie. Tam vonku sú tisíce a tisíce iných svetov. Neplatia žiadne obmedzenia čo smieš robiť. Je tam toho veľa na pozeranie. Je to vzrušujúce. A keď sa raz naučíš „exteriorizovať“, môžeš ísť kam budeš chcieť.“
„Čo je to „exteriorizovať“?“ musela som sa opýtať.
„To je, keď môžeš opustiť svoje telo podľa svojej vôle a môžeš cestovať kamkoľvek vo vesmíre. Len si pomyslíš na dáke miesto a okamžite si tam. A môžeš vidieť a počuť všetko rovnako ako vo svojom tele, len lepšie.“
Už som bola vyčerpaná, takže sa Júlia zdvihla a vykročila ku dverám. „Uvidíme sa zajtra o jednej,“ sľúbila mi, „na tvojom prvom auditingu. Zatiaľ ahoj.“
„Zajtra,“ súhlasila som. „Ďakujem za večeru.“
Upokojiť sa a zaspať nebolo ľahké. Mala som nekonečné sny plné kozmických lodí a zvláštnych scenérií, čudesné sny o bielych budovách hore vo vesmíre, ktoré majú elektrónové delá a čakajú, kedy ma prišpendlia na stenu…
Takto som sa zoznámila so scientológiou. Prečo som vlastne takým čudesným príbehom uverila? Prečo som bola taká dôverčivá? Prečo ma nejaký hlások vo vnútri nevaroval pred možným nebezpečenstvom?
Na túto otázku nie je ľahké odpovedať. Časť dôvodu tvoril môj chaotický a dysfunkčný domov. Vyrastala som v rodine plnej chronických hádok. Občas boli moji rodičia príliš zamestnaní vzájomnými súbojmi než aby si ma všímali. Vyrastala som s pocitom osamelosti a opustenia. Naučila som sa postarať o seba, a neskôr som sa pomáhala starať aj o mojich dvoch bratov a sestričku. Ale môj svet nikdy nestál na pevných základoch. Časť odpovede tvorí skutočnosť, že som nikdy nemala pevné náboženské základy. Občas som chodila do nedeľnej školy, ale zvyčajne to bol dosť nudný zážitok, takže som s tým prestala, akonáhle som sa „postavila na vlastné nohy“.
Časť dôvodu je, že som práve dospievala. Ako väčšina dospievajúcich som mala pocit, že viem všetko potrebné o živote, hoci v skutočnosti som toho vedela len málo. Bola som naivná. Rátala som s tým, že dospelí sú múdri a poznajú odpovede. A rátala som s tým, že im môžem veriť. Takže keď mi Júlia povedala, že ten muž vynašiel novú vedu, nepochybovala som o tom. Sedemnásť rokov ma rodina i vzdelávací systém vychovávali tak, aby som nepochybovala o slovách dospelých. Ak tvrdia, že niečo vedia, tak to iste vedia.
Časť dôvodu je v tom, že som bola vtedy veľmi zraniteľná. Trpela som istým druhom duševnej poruchy, ktorá ma desila, s čudnými a hrozivými príznakmi. Predstava, že by som našla riešenie a ukončila toto trápenie, bola dobrou návnadou, do ktorej som sa „zahryzla“. Keď mi Júlia sľúbila, že mi scientológia pomôže, už ma chytila. A časť odpovede súvisí s tým, že ma nikto nikdy nevaroval. Slovo „sekta“ som vtedy nepoznala. Nikto mi nikdy nevravel, aby som si dávala pozor na zvláštnych ľudí so zvláštnymi príbehmi, ktorí ponúkajú koláče bez práce a nesplniteľné sľuby. Vošla som do pasce plná nádeje a dôvery, netušila som, že sa slučka okolo mojej mysle začína zaťahovať a uväzní ma nevedomú a dôverujúcu v jednom z najnebezpečnejších kultov, aké kedy existovali.
