Keď som sa na druhý deň zobudila, nebola som si istá, či sa udalosti minulej noci naozaj stali, alebo to bol iba akýsi čudesný a zamotaný sen. Odpoveď som zistila krátko po obede, keď prišla Júlia s E-metrom v ruke.
Merač bol o čosi väčší ako krabica od cigár. Bola to krabička s vrchnákom pripevneným na bokoch dvomi úchytkami.
Pritiahli sme si stolík do stredu izby a Júlia začala “ladiť” E-meter.
Zložila z neho vrchnák a pripevnila ho úchytkami k zadnej časti merača, takže ho mohla postaviť displejom k sebe. Na veľkom displeji bola pod priesvitným krytom tenká ručička, teraz ležala na ľavom konci stupnice. Júlia povedala, že mám počas „sedenia“ sedieť oproti nej pri stole, aby som nevidela na displej merača.
Iba „auditor“ môže pozerať na ručičku a vidieť, ktorá časť mojej mysle práve pracuje, vysvetlila mi.
Najprv mi chcela ukázať, ako merač funguje. Keď som sa postavila vedľa nej, vybrala z kabelky dve malé plechovky džúsu, pripojila ich na kábliky z merača a podala mi ich do rúk. Potom zapla vypínač. Ako otáčala ďalším gombíkom, ručička sa pomaly vzniesla do stredu stupnice, prešla na jej protiľahlú stranu, a opäť sa vracala doľava.
„Tvoja ručička pláva,“ oznámila mi Júlia.
„Čo to znamená?“ opýtala som sa sledujúc pomalé kývanie ručičky.
„No, keď ručička iba tak pláva z jednej strany na druhú bez prerušenia, ako teraz, znamená to, že sa práve v tvojej reaktívnej mysli nič nerestimuluje. Ukážem ti, čo to znamená. Sleduj stupnicu,“ prikázala mi.
Náhle sa Júlia natiahla a rýchlo ma uštipla do ramena.
„Au!“ skríkla som. To som nečakala.
Ako ma však uštipla, videla som, že ručička prudko zamierila k pravému koncu stupnice. Ja som sa pritom ani nepohla.
„Teraz,“ povedala Júlia nahlas, „si spomeň na to uštipnutie.“
Ako som sa v myšlienkach sústredila na bolesť v ramene, videla som, že ručička opäť zamierila k pravej časti ciferníka.
„Vidíš, ručička reaguje na tvoje myšlienky,“ vysvetlila Júlia. „Používame ju pri auditingu, pretože dokáže „nazrieť“ pod úroveň tvojho vedomia. Keď ti dávam otázky, merač mi ukazuje aj tvoje podvedomé reakcie, ktoré si možno ani neuvedomuješ.“
„Takže tento stroj ti pomáha čítať mi myšlienky,“ zasmiala som sa. „Úžasné!“ Spomenula som si, aká smiešna mi pripadala celá predstava E-metra pred pár týždňami na prednáške, a ako sme sa na nej celou cestou domov smiali. Teraz mi to akosi nepripadalo smiešne. Júlia mi to vysvetlila, a dávalo to zmysel.
„Si pripravená začať?“ opýtala sa Júlia a ukázala na stoličku oproti nej. Z obalu, ktorý držala, vybrala zopár listov prázdneho papiera a pár ceruziek a položila ich na stôl napravo od E‑metra.
„Hej. Čo mám robiť?“ tešila som sa na dobrodružstvo, ktoré sa predo mnou črtalo.
„Drž tie konzervy v rukách. Maj ich na kolenách a pokiaľ možno, snaž sa nimi nehýbať. Dám ti pár otázok o tebe, a uvidíme, čo to urobí.“
„Tak,“ uprene sa na mňa zahľadela, občas pozrela na displej. „Povedz mi o tvojich záchvatoch úzkosti.“
„No, začalo to asi pred rokom, po Billovej smrti. Jedného dňa som išla po ulici a zrazu na mňa prišiel ten strašný pocit hrôzy. Začalo to niekde pri žalúdku. Proste som zrazu cítila strach, akoby sa malo stať niečo hrozné. Bola som taká vydesená, že som sa nevedela ani pohnúť. Iba som stála. A potom to prešlo. Ale po čase to prišlo znova a znova… Neviem, je to akoby som sa niečoho bála, ale neviem čoho.“
„OK,“ povedala Júlia, „to je v poriadku.“ Kým hovorila, písala niečo na papier. „Použila si slovné spojenie „pocit hrôzy“. Teraz si to zbehneme.“
„Zbehneme?“ Ďalšie slovo použité nezvyčajným spôsobom.
„No, to znamená, že ideme použiť techniku dianetiky, aby sme sa dostali k základom tohoto pocitu hrôzy. Keď sa dostaneme k prvému prípadu, kedy si mala tento pocit, a keď si dokážeš znovu vybaviť túto najdávnejšiu udalosť, ten pocit by mal prestať a nikdy sa už nevrátiť.“
„A ako zistíš, či to bola tá najdávnejšia udalosť?“ zaujímalo ma.
„To uvidím na E-metri. Keď dosiahneš najdávnejšiu udalosť, ručička sa pohne určitým spôsobom. Tak, začíname.“ Júlia nastavila gombíky na merači.
Pozrela na mňa a nahlas povedala: „Nájdi udalosť, ktorá obsahuje pocit hrôzy.“
„Jasné,“ zamyslela som sa. „Včera. Tesne pred recitálom. Začala som sa báť. Mala som pocit, že sa stane niečo hrozné.“
„OK,“ povedala Júlia. „Aký je dátum tej udalosti?“
„Včera,“ odpovedala som.
„V poriadku. Aká je dĺžka tej udalosti?“
Zamyslela som sa. „Trvalo to len pár minút. Asi pätnásť minút.“
„OK. Zavri oči. Choď na začiatok tej udalosti a prezri si ju až do konca. Potom mi povedz, čo sa stalo.“
Zavrela som oči a nasledovala jej pokyny. „Videla“ som včerajšie udalosti vo svojej mysli veľmi jasne.
„V poriadku. Som tam.“ Popísala som jej udalosť.
„Teraz, mizne tá udalosť, alebo je stále zreteľnejšia?“ opýtala sa.
„Myslím, že je stále zreteľnejšia,“ povedala som so zavretými očami.
„V poriadku. Teraz sa ťa budem pýtať, či je aj nejaká dávnejšia udalosť obsahujúca pocit hrôzy.“
„No, áno. Mala som ten pocit minulý týždeň na hodine.“ Oči som mala stále zatvorené a predstavila som si učebňu.
„OK. Teraz choď na začiatok tej udalosti,“ prikázala Júlia. Potom mi kládla tie isté otázky o dátume a trvaní „tej udalosti“. Opäť som si vedela na jej príkaz učebňu jasne predstaviť. Známy pocit hrôzy sa mi začal šíriť zo žalúdka do celého tela. Začínala som mať ten známy pocit paniky.
„Je to zreteľnejšie?“ opýtala sa Júlia potichu.
„Myslím, že áno. Začínam sa naozaj báť.“
„OK. Teraz sa vráť v myšlienkach naspäť a pozri, či vieš nájsť prvý raz, čo si mala tento pocit hrôzy.“
So zatvorenými očami som hľadela do prázdnoty a snažila sa plniť Júliin príkaz.
„Nevidím nič,“ čestne som priznala.
„OK. Uvoľni sa a pozeraj, či ti niečo nepríde na myseľ. Nemusí to dávať zmysel. Jednoducho hocičo. Hľadaj prvý raz, čo si cítila hrôzu.“
Náhle som v myšlienkach uvidela obrázok nohy. Drobnú nožičku. Potom ruku. „No, vidím nohu. Nemá to žiaden zmysel. Vidím len tú nožičku. A ruku. A cítim strach. Neviem, čo sa deje.“ Pozerala som vystrašene do tmy, chcela som uvidieť viac.
„V poriadku. Choď na začiatok tej udalosti a povedz mi, keď tam budeš.“
„Som tam,“ povedala som neisto.
„Prezri si tú udalosť až do konca a povedz mi, čo sa stalo.“
„No, vidím tú nožičku a ruku, a tá ruka ťahá tú nožičku. Drží bábätko dolu hlavou a plieska ho. Je to bábätko, ktoré sa práve narodilo. A bojím sa. Naozaj sa bojím. Cítim sa, akoby som nevedela, čo sa deje.“
Júlia sa na mňa s očakávaním pozrela, ale mlčala.
„To som ja, však? Na tom obrázku som ja. Keď som sa narodila. Keď som mala strach.“ Otvorila som oči a pozrela priamo na Júliu, chcela som nejaké potvrdenie. Ale ona na mňa iba ďalej pozerala, akoby očakávala niečo iné. Ale čo? Opäť som zavrela oči.
Vtedy som si všimla, že vo mne hrôza odoznieva a ponárala som do stavu hlbokého uvoľnenia. Obrázok v temnote vybledol, bol čoraz menší. Potom sa začalo diať niečo nečakané. Otvorila som oči a pozrela priamo na Júliu. Odrazu som sa začala smiať. Celkom bezdôvodne som sa začala smiať, akoby som práve počula ten najsmiešnejší vtip na svete. Ten smiech som nemohla zastaviť, akoby prichádzal hlboko z môjho vnútra.
Júlia tam len sedela, pozerala na mňa s nehybným výrazom, bez úsmevu, očividne sa nepridala k môjmu záhadnému veseliu.
Keď som vytriezvela, Júlia na mňa ďalej uprene hľadela a potom slávnostne povedala, „Chcem ti oznámiť, že tvoja ručička pláva. Toto je koniec sedenia. Môžeš odložiť konzervy.“
„To je všetko? To je akože celkom všetko? Chceš povedať, že moje záchvaty úzkosti sa vyliečili?“
„No, musíš počkať a uvidíš. Môžu v tom byť zapletené aj iné pocity. Počkaj a uvidíš,“ odpovedala Júlia, keď vypínala merač. Zložila listy papiera a začala všetko baliť. „Teraz ťa chcem vziať do centra. Poď so mnou. Musíš vidieť skúšajúceho.“ Odviezli sme sa k starému domu neďaleko univerzity. Môj pocit eufórie z tajomného sedenia stále pretrvával.
Keď sme vošli do domu, nasmerovala ma do izbičky napravo. Nápis na dverách oznamoval: „Skúšajúci.“ Uprostred izby bol stôl s E-metrom naladeným v strede. Pri stole sedel chlapec, vekom asi stredoškolák, a ukázal mi na kreslo oproti sebe.
„Zdvihni plechovky,“ prikázal mi, pozrel na merač a nastavil gombíky. Potom pozrel na mňa a slávnostne povedal, „Ďakujem. Tvoja ručička pláva. Môžeš položiť plechovky.“ Potom sa usmial. „Po každom sedení musíš prísť sem, ku skúšajúcemu,“ vysvetlil, keď si všimol môj zmätok.
„Prečo?“ opýtala som sa.
„Lebo ak tvoja ručička nebude plávať, alebo ak tónová ručička ukáže príliš vysoko,“ povedal a ukázal na jeden z väčších gombíkov na merači, „možno budeš musieť ísť priamo na kontrolné sedenie. Aby sa napravilo to, čo sa predtým nezvládlo. To je všetko. Ale teraz si v poriadku. Tvoja ručička pláva po celej stupnici.“
Spokojne sa na mňa pozrel. Potom vstal a ja som opäť vyšla na chodbu k Júlii. Chlapec jej dal papier a rýchlo zmizol v ďalšej izbe.
„Poďme. Chcem, aby si sa zoznámila so všetkými.“
Prešli sme do obývačky, kde sedelo niekoľko ľudí, akoby na niečo čakali. Pripomenulo mi to čakáreň u lekára.
Júlia ma prestavila staršej žene, ktorá sedela pri stole zapratanom papiermi.
„To je Rita,“ povedala Júlia a žena sa na mňa usmiala. „Riaditeľka strediska.“ Potom sa obrátila k niekoľkým ľuďom, čo sedeli na pohovkách uprostred izby. Všetci vyzerali zhruba v mojom veku alebo trochu starší.
„Margery mala práve svoje prvé sedenie,“ oznámila Júlia víťazne.
„Ach! To je super! Blahoželáme,“ niekoľkí z nich prišli ku mne, objímali ma a triasli mi rukou.
„Stačí sa na teba pozrieť a vidím, že to bol úspech,“ žiarivo sa na mňa usmiala staršia pani, keď vstala a chytila ma za ruku. „Teraz poď a ja ti poukazujem stredisko. Prihlásime ťa na Komunikačný kurz.“
„Aký komunikačný kurz?“ Ale moja otázka vyznela naprázdno, keď ma začala ďalej predstavovať. Objímali ma ďalší ľudia. Cítila som sa ako vážený hosť. Odpovedala som im na priateľské úsmevy a vrelé blahoželania. Nikdy som nevidela toľko očividne šťastných ľudí. Akoby boli všetci nadrogovaní, mali však jasné a priame oči, a boli bdelí a uvoľnení, čo vylučovalo možnosť drogy.
Júlia povedala, že musíme dostať „C/S“, kým ma bude môcť ďalej auditovať.
Vysvetlila mi, že ktosi nazývaný supervízor musí skontrolovať poznámky, ktoré si robila na našom sedení a napísať jej pokyny na ďalšie sedenie. Táto napísaná strana pokynov sa volala „C/S[1].“
Vysvetlila mi, že ostatní ľudia v obývačke sú buď auditori alebo ich „predklíri“ a že aj oni čakajú na „C/S“, kým budú môcť pokračovať v auditingu.
„Počuj,“ povedala mi Júlia. „Mám ešte nejakú robotu. Čo keby si sa tu zastavila dnes večer okolo siedmej a uvidíme, čo ďalej? Stretneme sa pri prednom vchode.“
„OK. Ďakujem.“ Ako som kráčala ku dverám, uvidela som v predsieni visieť plagátik s obrázkom Zeme nakresleným pastelkami, a pod tým nápis čiernymi písmenami: „Keby do konca sveta zostávalo iba sedem dní, čo by si urobil?“
„Zvláštne,“ pomyslela som si, ale rýchlo som to pustila z hlavy.
Keď som kráčala domov, zdalo sa mi všetko o čosi výraznejšie. Pripadala som si neobyčajne bdelá, vnímala som ostré, kovové farby áut zaparkovaných pozdĺž ulice, nezvyčajnú živosť listov na stromoch. Niekoľkokrát som na už večierkoch fajčila marihuanu a toto bolo nápadne podobné zvýšenému vnímaniu, keď som bola „zhulená“ z trávy. Všetko vyzeralo akési živšie.
Keď som prišla domov, išla som do kúpeľne a pozrela do zrkadla. Niečo upútalo moju pozornosť. Ako som sa videla v zrkadle, náhle som pocítila príval eufórie. Kdesi hlboko vo mne rástla myšlienka a predierala sa na povrch ako bublina.
„Toto nie som ja,“ tá myšlienka ma zároveň zmiatla i potešila. Moja myseľ letela vpred, ako som sa pokúšala zachytiť nejaký duševný poriadok. „Toto nie som ja.“ Opäť som pozrela do zrkadla, do svojich očí.
„Toto je moje telo. Ale to nie som ja. Ja som iná. Majú pravdu. Ja nie som moje telo, ja som čosi iné. Som iná ako moje telo.“ Mala som pocit, akoby okolo mňa všetko vybuchlo. Zdalo sa mi, akoby okolo mňa práve vybuchli steny. Obzrela som sa. Nič sa nepohlo. Čo to bol za výbuch? Bolo to šialené!
Rozhodla som sa vrátiť do toho domu. Musela som s niekým hovoriť. Niečo sa so mnou dialo.
Ako som kráčala, všimla som si, že farby okolo mňa sú stále nezvyčajne ostré. A stále som mala pocit eufórie. Cítila som sa, akoby som mala každú chvíľku vybuchnúť na milión drobných čiastočiek.
Vyšla som po schodoch a vošla do domu. Videla som, že Rita s niekým hovorí v obývačke. Uvidela ma a rýchlo prišla.
„Čo sa deje?“ položila mi ruku na plece.
„Neviem. Mala som práve veľmi zvláštny zážitok.“ Povedala som jej o ostrých farbách, čo som videla cestou domov, o myšlienkach, keď som hľadela do zrkadla, a o zvláštnom výbuchu.
„OK. Musíš ísť opäť za skúšajúcim a zopakovať mu presne to, čo si mi práve povedala. To je OK,“ pozrela na mňa upokojujúco a usmiala sa. „Neboj sa. Stalo sa to aj iným. Napreduješ len trochu rýchlejšie ako je zvyčajné, to je všetko.“
Nevyzerala znepokojene.
Chlapec ma u seba opäť usadil ku stolu a ja som mu zopakovala, čo som povedala Rite. Cítila som sa pri tom akosi rozpačito.
Kým som hovorila, písal si poznámky. Potom hodnú chvíľu pozeral na číselník E-metra, napokon pozrel na mňa a povedal bezvýrazne, „Tvoja ručička pláva. Môžeš ísť a počkať v obývačke.“
Tak som išla a sadla si na stoličku na vzdialenom konci izby. Ostatní ľudia v miestnosti boli pohrúžení do čítania alebo tichých osobných rozhovorov, takže som tam len sedela a uvažovala, na čo čakám.
O pol hodinu sa chlapec objavil v chodbe. V ruke držal konopný obal. Potom, veľmi nahlas vykríkol, „Hotovo! Margery práve dosiahla stav odomknutého Klíra!“
Vtom izba ožila. Odrazu na mňa každý pozeral a tlieskal. Všetci sa usmievali.
„Rozprávaj, rozprávaj!“ kričali všetci za rytmického potlesku. „No,“ zakoktala som sa, červená z toľkej nečakanej pozornosti. „Cítim sa naozaj dobre. Nie som si istá, čo sa stalo, ale cítim sa super.“
Potlesk pokračoval. Napokon zaznel z chodby Ritin hlas. „OK, všetci. Hotovo. Môžete sa vrátiť ku svojmu čítaniu.“
Potlesk prestal rovnako náhle ako začal a každý sa vrátil ku svojej práci. Júlia a Rita vošli do miestnosti. Obe sa smiali, keď ku mne kráčali. Musela som sa tváriť veľmi zmätene.
„Čo to preboha znamená, odomknutý Klír?“ podarilo sa mi vykoktať.
„To znamená,“ odpovedala Júlia, „to znamená, že si práve dočasne dosiahla stav Klír. Niekedy sa reaktívna myseľ dočasne vypne a vtedy sa človek cíti akoby bol naozaj Klír. Nemôžem uveriť, že sa ti to stalo po jedinom sedení!“
„Margery,“ Rita videla, aká som stále zmätená, „jediný spôsob, ako sa naozaj stať Klírom je prejsť všetky stupne scientológie, ktoré vedú ku Klírovi.“ Priviedla ma k veľkej schéme na stene, vytlačenému červenou farbou. Navrchu mal veľký červený nadpis: „Most k úplnej slobode“. Na schéme boli riadky zložené z malých štvorčekov a ja som hneď pochopila, že každá úroveň schémy znázorňuje inú úroveň v scientológii.
„Tu si ty,“ ukázala Rita na najnižšiu úroveň, „a tu je Klír,“ ukázala na úroveň kdesi v polovici diagramu. „Musíš zvládnuť všetky úrovne medzitým, aby si sa stala skutočným Klírom. Ale keď si už dosiahla stav odomknutého Klíra, obávam sa, že už ťa môže auditovať iba niekto, kto je Klír alebo vyššie,“ ukázala na úrovne navrchu diagramu.
„A Júlia?“ pozrela som na Júliu, ktorá tam stála bez slova.
„Júlia nie je Klír, takže ťa už nemôže auditovať. Okrem mňa tu už nie je žiaden Klír. Ja som Klír, ale nemám výcvik v technike, takže ťa tiež nemôžem auditovať.“
„Čo mám teda robiť?“ cítila som sa čoraz zmätenejšia.
„Obávam sa,“ pozrela na mňa Rita so širokým úsmevom, „že budeš musieť ísť do Los Angeles, aby si pokračovala v auditingu. Prerástla si naše schopnosti pomáhať ti.“
„Nemôžem ísť do Los Angeles. Chodím do školy. Tu.“ Pozrela som na obe bezmocne.
„Margery,“ povedala Júlia pomaly, „musíš sa rozhodnúť. O Scientológii toho ešte veľa nevieš. Ide ďalej než čokoľvek, čo si dokážeš predstaviť. Pozri na tieto horné úrovne.“ Ukázala na úroveň tesne nad Klírom.
„Toto sú úrovne OT. Keď sa na ne dostaneš, dosiahneš také stavy mysli, o ktorých predtým ľudia iba snívali. A ak pôjdeš do L.A., môžeš sa sama stať auditorkou. To je len začiatok tvojho veľkého dobrodružstva. Táto hra nemá hranice. Neexistuje problém, ktorý by auditing nevyriešil.“
„A okrem toho,“ pokračovala, „nehovorila si mi, že chceš pomáhať ľuďom? No, nič iné, čo by si mohla urobiť, nespraví toľko, ako keď sa staneš audítorom. To je tá najmocnejšia vec na celom svete, dokonca v celom vesmíre. Pouvažuj nad tým.“
Hlava sa mi točila. Los Angeles? Rozmýšľala som o svojom terajšom živote v Ann Arbor. Čosi sa zmenilo. Práca v kaviarni i škola vyzerali dosť nudne v porovnaní s vecami, ktoré som zažila počas posledných dvoch dní. Bolo to dobrodružstvo. Čo som mohla stratiť? Ak by to nevyšlo, vždy sa môžem vrátiť.
Rozhodla som sa. Pozrela som na Ritu a Júliu.
„OK. Pôjdem. Pôjdem do L.A.“
„Výborne!,“ stisla ma Júlia v náručí. „Z tohoto decka vyrastie Klír!“
„OK,“ povedala Rita. „Musíme vybaviť pár telefonátov. Poďme na vec.“ Pyšne na mňa pozrela. „Máš pred sebou úžasné dobrodružstvo. A sľubujem ti, že už nikdy nebudeš taká ako predtým.“
Nikdy sa asi nedozvedela, akú pravdu v tej chvíli vyslovila.
[1] Case Supervisor (C/S) = supervízor prípadu [pozn. prekl.]
