Počula som známe zaklopanie na dvere. „0700. Budíček.“ Otvorila som oči a pocítila ostrú bolesť na temene. Ach nie, pomyslela som si, viem čo to je. Neochotne som sa vytiahla do sedu a cítila, ako sa po mne rozlieva známa nevoľnosť a bolesť hlavy silnie. Migréna.
Vytackala som sa do kúpeľne. Snáď mi pomôže studená sprcha. Ale zo skúsenosti som už vedela, že to bude ťažký deň.
Niekoľko posledných dní som prežila ako v spánku. Zachraňovať svet, pomyslela som si, je drina. Bola som už v kurze tri dni. Z nejakých dôvodov som predpokladala, že stredisko bude v nedeľu zatvorené.
Tešila som sa na prestávku z nabitého kurzového rozvrhu. 8:00 až 22:30 s dvomi krátkymi prestávkami, a hodinovou obednou prestávkou. O 23:00 sme sa vždy podelili o svoje „úspechy“, potom bolo „zhromaždenie“, ktorého hlavnou úlohou bolo rozoslať poštu, a trvalo až do 1:00 alebo aj dlhšie.
Keď prišla nedeľa, zvyčajné klopanie na dvere ma prekvapilo. Ako som zistila, nedeľa bol pre scientológov deň ako každý iný. Zvlášť zlé na tom bolo, že včera večer sme mali mimoriadne dlhé zhromaždenie, lebo bolo treba rozoslať náš mesačník.
Stála som zohnutá nad umývadlom a dúfala, že sa svet prestane točiť. Rozmýšľala som, čo asi robia scientológovia, keď ochorejú. Z materiálov na kurze som už vybadala, že medicína je naprosto odsudzovaná, nanajvýš mohla byť použitá ako posledné východisko, keď zlyhajú všetky prostriedky scientológie. „Antonio,“ držala som si pulzujúcu hlavu v dlaniach a hľadela som na kamaráta sediaceho za stolom, „Čo robí scientológ proti bolesti?“
„Čo? Čo sa deje?“ pozrel na mňa znepokojene.
„Migréna. Už som ju mala predtým. Myslím, že je to kvôli nedostatku spánku. Myslíš, že by mohli na jeden deň uvoľniť z kurzu?“
„No, to by si potom musela ísť na etiku,“ prižmúril oči. „Asi by bolo lepšie skúsiť vydržať na kurze.“
„Na etiku? Prečo?“ Predstava ďalšej návštevy etického führera v puberte bola ponižujúca.
„Pretože v scientológii sa hovorí: „Choroba, to je PTS,“ odvetil Antonio vážne. „Potenciálny zdroj problémov[1],“ dodal, keď videl môj zmätený výraz. „Znamená to, že by si mohla byť PTS, alebo byť v spojení s SP, Supresorom. A je úlohou etiky pomôcť ti „zamerať SP“. To, a ešte trochu dianetického auditovania, by malo stačiť.“
„Vieš ty čo?“ dodal, keď videl môj nerozhodný výraz, „Ja si prehovorím so supervízorkou kurzu a uvidíme, či ti môžem dať asist. Počkaj tu.“ O pár minút bol naspäť. „Poď so mnou,“ povedal. Zaviedol ma do jednej zo zadných kancelárií a zavrel dvere. „Vyskúšame dotykový asist a uvidíme, či to pomôže.“ Pritiahol si stoličku do stredu miestnosti a ukázal, nech si na ňu sadnem.
„OK, teraz ti dám pokyn a chcem, aby si potvrdila vždy, keď ho zopakujem. Pripravená?“
„Jasné,“ povedala som, ale netušila som, čo sa stane.
„V poriadku. Ideme na to.“ Priložil mi palec na čelo. „Cítiš môj prst?“ opýtal sa nežne.
„Áno,“ odpovedala som.
Potom mi pritisol prst na pravú sluchu.
„Cítiš môj prst?“
„Uhm,“ prisvedčila som.
Potom som pocítila jeho prst na líci.
„Cítiš môj prst?“
„Áno.“
Pokračoval a pritískal mi prst na rôzne miesta na tele. Zdalo sa, že v jeho postupe je nejaký systém. Pri každom dotyku mi kládol tú istú otázku.
Takto to išlo aspoň polhodinu. Bola som zvedavá, aký účinok to má akože mať. Ale zistila som, že som prekvapivo uvoľnená a cítim energiu, ktoré mi preteká hore i dole pozdĺž chrbtice, asi ako po dobrej masáži.
Ako pokračoval, bola som stále malátnejšia. V jednej chvíli som skutočne upadla do vytúženého spánku. Keď som sa strhla a zobudila, aby som nespadla na zem, Antonio stále pokračoval v tom podivnom procese.
Cítila som, ako sa mi svaly pod dotykom jeho prsta uvoľňujú. Energia mi teraz prechádzala celým telom. A potom, asi po hodine, zrazu prestal a ustúpil. „Tak, ako sa cítiš?“ opýtal sa.
„Neuveriteľne. Výborne. Bolesť je preč. To je neuveriteľné, že si ma zbavil migrény. Zvyčajne to trvalo aspoň dva dni.“ Bola som úprimne prekvapená. Stále som cítila prúdiť energiu po celom tele.
„To je dobre,“ povedal Antonio skromne. „Som rád, že to zabralo. A asi ti to ušetrilo jednu zbytočnú cestu na etiku,“ uškrnul sa na mňa. „Teraz sa vráť na kurz a ja toto zapíšem ako sedenie.“
„Ďakujem,“ povedala som vďačne a otvorila dvere.
Dostala som študijné materiály a sadla som si na svoje zvyčajné miesto. Ako som študovala, uvedomila som si, že nevoľnosť a závrate sú preč. Dokonca som sa cítila odpočinuto. „Zvláštne,“ pomyslela som si. „Úžasné.“
Otvorila som obal.
„Auditori,“ čítala som ďalší materiál pri kontrolnom hárku,
…boli od prvého scientologického sedenia jediní jednotlivci na tejto planéte schopní oslobodiť človeka.
Z času na čas niektorí zabudnú alebo neberú na vedomie skutočnosť, že auditor nie je len nejaký taký chlapík, ktorý pracuje v scientológii. Auditor je vysoko vyškolený špecialista, nezáleží na tom, o akej úrovni auditora hovoríme. Je jediný či jediná, kto môže dať človeku pravdu. Auditor je veľmi dôležitý pri klírovaní tejto planéty a tohoto vesmíru. Všetci auditori sú vážené osoby.
Vedela som, že Antonio je auditor 8. stupňa, čo znamenalo, že má za sebou najvyšší stupeň výcviku v scientológii. V tom čase byť na 8. stupni bolo niečo ako mať Ph. D. z iného predmetu.
Po mojom dnešnom rannom zážitku som bola viac naklonená veriť tomu, čo Hubbard písal vo svojich materiáloch. Usmiala som sa. Pripomenula som si, že Antonio je môj priateľ. Od začiatku sa o mňa staral ako otec. A mali sme aj spoločný záujem – klavír. Ako som čoskoro objavila, Antonio bol vynikajúci koncertný hráč na klavír. Čítala som ďalej.
Scientológia je veda o živote. Je to prvý pokus západnej civilizácie pochopiť život. Všetky predchádzajúce pokusy začali v Ázii alebo Východnej Európe. A všetky zlyhali. Žiaden z nich nám nedal viac bezpečia. Žiaden z nich nezlepšil ľudské správanie. Hoci to mnohé tvrdili, žiaden nezmenil ľudskú inteligenciu. Scientológia je niečo nové pod slnkom, ale hoci je mladá, je to dôkladne testovaná a potvrdená veda o existencii.
Scientológia môže zlepšiť ľudské správanie, a naozaj to robí. Scientológia môže zvýšiť ľudskú inteligenciu, a robí to. A scientológia dokáže aj iné veci. Je to veda o živote, a funguje. Primerane používa základné pravidlá života a vnáša poriadok do chaosu.
Na inej strane som čítala:
V celom šírom vesmíre niet inej nádeje pre človeka ako sme my.
Čítala som ďalej.
Pozrime sa pravde do očí. Svet čelí niekoľkým krízam. Neľudskosť človeka voči človeku má každý deň nové pomníky. Správny čas, kedy priviesť chaos pod kontrolu je predtým, ako vypukne naplno. V tomto ohľade mierne meškáme. Hrozné je, že na Zemi nie je žiadna iná organizácia, ktorá by to spomalila. V skutočnosti na Zemi nie je žiaden iný know-how, ktorý by vyriešil problémy človeka. Takže ak jedného dňa nechceme všetci sedieť medzi troskami, mali by sme sa poponáhľať.
Toto nie je žiadna poplašná správa. My sme tí ľudia, ktorých sa to týka. Ako vidíme, predchádzajúce civilizácie zanikli. Chaldejci, Babylončania, Egypťania, Číňania, Hindovia, Gréci, Rimania, Európania zanikli. Tí drobní utláčaní roľníci, ktorých vidíte vo Francúzsku, boli kedysi hrdými Rimanmi. Tí hnedí mužíčkovia, ktorí predávajú svoje sestry na uliciach Caira boli kedysi mocnými Egypťanmi. A práve vo chvíli, keď tieto civilizácie vyzerali najbohatšie, začal ich pád. Takisto ako naša.
Všetky zlyhali, pretože nemali žiaden know-how o človeku. Múdrosť, skutočná múdrosť, by bola ktoréhokoľvek z nich zachránila. Múdrosť dokáže zachrániť aj nás. Scientológia môže pripraviť cestu. Ale scientológia nemá šancu, dokiaľ nevytvorí fungujúce skupiny. Vy… to môžete urobiť.
Niekto ma potľapkal po pleci. Bolo to ďalšie dievča v kurze menom Ellie. „Potrebujem niekoho na TR 0,“ pozrela na mňa nádejne. „Máš na to čas?“
„Jasné,“ súhlasila so. „Nikam sa neponáhľam.“
Zvyšok dopoludnia sme nehybne hľadeli jedna druhej do očí. Zažívala som rovnaké pocity ako pri svojom prvom TR 0 s Georgeom. Keď supervízorka vyhlásila obednú prestávku, cítila som opäť ten expanzívny pokoj a blaženosť mimo času ako predtým. A vyzeralo to, že aj Ellie.
„Hotovo! Obedná prestávka!“
Neochotne som sa vrátila na zem a priviedla som sa do viacmenej normálneho vedomia. Ako som sa vracala do domu po obed, všimla som si, že farby sú opäť nezvyčajne jasné. Cítila som, ako ma vo vnútri nadnáša nádej. „Ach, Aileen,“ oduševnila som sa, keď som si sadla ku stolu, „som taká šťastná, že som v scientológii. Chcela by som, aby o tom vedel každý. Vieš, čo tým myslím?“
„Áno, miláčik,“ pozrela na mňa Aileen milo. „A práve som si s tebou chcela prehovoriť. Antonio a ja sme sa rozprávali o tom, že by nás potešilo, keby si sa rozhodla pridať k nám do Sea Org. Je to najúčinnejšia cesta ako zmeniť tento svet. Porozprávame sa o tom neskôr.“ Vymenila si s Antoniom pohľady.
„Sea Org,“ pomyslela som si vzrušene. V minulých dňoch som počula kopu príbehov o tom, akým dobrodružstvom je byť súčasťou najelitnejšej skupiny v scientológii. Všimla som si plagát na stene v stredisku. Bol to obrázok veľkej lode s mnohými usmiatymi tvárami mávajúcimi z paluby. „Byť elitou planéty Zem, smotánkou zo smotánky. Pridať sa k Sea Org.“ Prečo nie? pomyslela som si, keď som si naberala zeleninu. Čo môžem stratiť? Bude to dobrodružstvo.
Stále som bola vo fantázii, keď supervízorka zvolala „Hotovo!“ a zahájila popoludňajšie sedenie. Vrátila som sa k študijnému materiálu a sústredila sa na čítanie.
Sme jediní ľudia a jediná organizácia na Zemi, ktorá má techniku a záujem pokúsiť sa vyjasniť situácie, ktoré sú v rukách iných celkom neovládateľné, rozumne si poradiť s atómovou bombou a rozpadom a zmätkom v spoločnosti.
Prelistovala som.
Scientológia je dnes na celom svete, má predstaviteľov na každom kontinente zemegule. Vo chvíli, keď toto čítate, sa táto istá príručka prekladá z angličtiny do mnohých iných jazykov a rozširuje sa medzi národmi, kde sa mnohých miliónov dosiaľ nedotklo angloamerické myslenie.
Či sa tento materiál použije alebo odmietne, môže rozhodnúť o tom, či človek použije alebo odmietne atómovú bombu. Scientológia zatiaľ slávi úspech. V rovnakom období dejín dozreli dve najväčšie sily ovládajúce človeka: poznanie seba samého i druhých pomocou scientológie, a zničenie seba samého i druhých pomocou atómovej reakcie. Ktorá sila zvíťazí, záleží do značnej miery na tom, ako použijete scientológiu.
Zemi už nezostáva veľa času. Musíme pracovať.
Poslaním scientológie nie je víťazstvo, ale civilizácia. Bojujeme proti hlúposti – hlúposti, ktorá nás privedie k Poslednej vojne.
Pomocou scientológie môže človek zastaviť šialenstvo, zločin a vojnu. Je tu, aby ju človek mohol použiť. Je tu pre jeho pokrok. Tie najdôležitejšie preteky na Zemi sa dnes nekonajú medzi jedným národom a druhým. Jediné dôležité preteky v tomto okamihu sa konajú medzi scientológiou a atómovou bombou. Dejiny človeka, ako to už povedalo mnoho známych ľudí, budú závisieť na tom, kto tu zvíťazí.
Otočila som stranu a čítala ďalej.
Tam, kde dnes Zem harmonicky obieha okolo slnka, bude čierna guľa, vysušená, spálená a znetvorená ruinami, so vzduchom znečisteným žiarením a pôdou rozrytou krátermi, a pod slnkom, ktoré kedysi svietilo na angloamerickú civilizáciu, budú stáť len čierne rozborené kostry bývalých miest. Snáď sú aj iné planéty a snáď budú aj iné časy, ale dnes sme práve tu a naše úsilie a snahu by sme mali venovať civilizácii, ktorú tu práve máme. Možno by bolo lepšie začať odznova a vybudovať nejakú inú. Ja si to nemyslím. Myslím si, že dokážeme pokračovať v tvorbe tejto civilizácie a dovedieme človeka ďalej, napriek jeho hlúposti. Vieme ako na to, a dokážeme to. Záleží to na nás. Záleží to na tebe, a len potom môžeme čestne tvrdiť, že to záleží na človeku.
A potom, ak to zvládneme, aká bude tvoja odpoveď na otázku: „Pomohol si aj ty?“
Sedela som tam pár minút, zahĺbená do myšlienok. Spomínala som si na život na univerzite. Čo som tam vlastne robila, čudovala som sa. Kam som smerovala? Mal môj život nejaký zmysel? Odpoveď bola – nie. Tu bolo niečo dôležité, čo mohlo znamenať pre svet rozdiel. O čom som predtým snívala? Že budem učiteľkou hudby? Tu môžem pomáhať zachraňovať svet pred možnou jadrovou katastrofou. Čo z toho je dôležitejšie?
Odpoveď mi už bola jasná. Niet čo vyberať. Hudba počká. Padlo rozhodnutie. Pridám sa k Sea Org!
Nemohla som sa dočkať prestávky, aby som to povedala Antoniovi a Aileen. Vedela som, že budú mať radosť. Boli pre mňa ako rodina. Antonio a Aileen mi už boli bližší ako moji skutoční rodičia. Boli mojimi duchovnými rodičmi. Cítila som sa šťastná a v bezpečí. Pridať sa k Sea Org bolo ako pridať sa do rodiny. Podpísať papiere bola len formalita. Pretože v skutočnosti som v hĺbke duše členom tejto rodiny už bola. Patrila som sem.
„Hotovo! Prestávka! Pätnásť minút!“ Nasledovalo klasické škrípanie stoličiek o podlahu, ako sa všetci vyhrnuli von.
„Antonio,“ prišla som za ním s úsmevom. „Rozhodla som sa. Pridám sa k Sea Org!“
„To je úžasné,“ povedal úprimne. „Poďme túto dobrú správu oznámiť Aileen.“ Hnali sme sa k zadnej kancelárii.
Aileen prekvapene pozerala. „Aileen,“ povedala som lapajúc dych. „Pridám sa. Chcem sa pridať k Sea Org. Chcem vám pomáhať.“
Aileen spľasla rukami, prišla ku mne a objala ma. „Moja drahá, to je úžasné,“ povedala vrelo. „Ručím ti za to, že to nikdy neoľutuješ. Spravila si veľmi dobré rozhodnutie. A sme radi, že ťa tu máme. Antonio a ja sme obaja dúfali, že by si sa raz mohla takto rozhodnúť, ale nečakali sme, že to bude tak skoro! Blahoželám!“
„Čo mám teda urobiť, aby ste ma prijali?“ opýtala som sa nadšene.
„Iba pár vecí, ktoré treba vybaviť.“ Aileen vytiahla zopár papierov zo stola. „Musíme prejsť takýto dotazník, aby sme skontrolovali, či nemáš niekde vo svete nejaké nevybavené veci.“ Začala mi klásť otázky.
Mám nejaké dlhy? Nie, odpovedala som po pravde.
Nejaké problémy so zákonom? Nie.
Bol by niekto v rodine proti môjmu rozhodnutiu? Pomyslela som na rodičov. Asi by neboli nadšení z posledného vývinu udalostí, ale vedela som, že by mi nikdy nechceli brániť robiť to, čo naozaj chcem. Nie, povedala som Aileen.
Vlastním nejaký majetok? Mám deti? Nie. Nie.
Je azda niečo iné, čo mi mohlo brániť stať sa zamestnancom scientológie na plný úväzok? Nie, nič také, povedala som celá nadšená. „Dobre, všetko je v poriadku.“ Aileen podpísala dotazník a vytiahla zo stola ďalší papier.
„Si pripravená podpísať zmluvu?“ usmiala sa na mňa pyšne a podala mi úradne vyzerajúci papier vytlačený na tvrdom papieri A4. Navrchu bol symbol Sea Org, dve olivové vetvičky okolo zlatej hviezdy. Pod tým stálo veľkými písmenami: „Služobná Org Vlajky, SEA ORGANIZATION, Pracovná zmluva.“
Pod tým bol medzi dvomi morskými koníkmi vytlačenými zlatou farbou napísaný odstavec:
JA, _____________, TÝMTO SÚHLASÍM so vstupom do pracovného vzťahu so SEA ORGANIZATION a pri plnom vedomí a s vedomím všetkých dôsledkov súhlasím, že sa budem riadiť jej zámerom, ktorým je zavedenie ETIKY na tejto PLANÉTE a vo VESMÍRE a budem sa naplno a bezvýhradne riadiť disciplínou, zvykmi a podmienkami tejto skupiny, ktoré sa zaväzujem dodržiavať.
TÝMTO UZATVÁRAM ZMLUVU SO SEA ORGANIZATION NA NASLEDUJÚCU MILIARDU ROKOV.
Pod tým bolo miesto na podpisy.
Pozrela som tam opäť. Videla som dobre. Pozrela som zmätene na Antonia a Aileen.
„Miliarda rokov?“ opýtala som sa. „Prečo miliarda rokov?“
Antonio pozrel na Aileen. „To pretože si Ron myslí, že aspoň tak dlho bude trvať vyklírovať celý vesmír. Potom, čo vyklírujeme túto planétu, čakajú na nás státisíce nových planét, ktoré treba tiež vyklírovať. Chce sa len uistiť, že sa môže spoľahnúť na tvoju vernosť. Kto nie je pripravený prijať záväzok na miliardu rokov, zrejme nie je pripravený vstúpiť do Sea Org,“ pozrel na mňa vážne.
„Myslím, že tam ide aj o to,“ prerušila ho Aileen, „že byť členom Sea Org nie je ľahké. Občas nastanú aj ťažké časy. Kto s nami nie je na 100%, kto nie je pripravený prijať záväzok na život a na smrť, nemôže byť úspešným členom Sea Org. Je to vážne rozhodnutie.“
Preglgla som. Pomyslela som opäť na Michigan a na školu. Pomyslela som na svoju rodinu.
„Viete,“ povedala som a rozosmiala som sa, „nikdy som neuvažovala tak ďaleko do budúcnosti. Nie som zvyknutá plánovať si veci na miliardy rokov. Nemáte nejaké krátkodobejšie zmluvy? Napríklad nejakých pár tisíc rokov na skúšobnú lehotu?“
Ani Antonio ani Aileen sa neusmiali. „V bežných Org,“ vysvetlil mi Antonio, „ako napríklad L.A. Org, majú kratšie zmluvy. Tie môžeš podpísať na dva a pol roka alebo na päť rokov. Ale v Sea Org je len jeden typ zmluvy. Tento.“
Sedela som potichu asi minútu, potom som pomaly zdvihla pero zo stola. „No tak teda dobre.“ Podpísala som sa na čiaru. Skúšala som si predstaviť miliardu rokov, ale stratila som sa už pri predstave prvého miliónu. „A som tam.“
„Znamenite,“ podpísala sa Aileen na ďalšiu čiaru. Potom sa podpísal Antonio ako druhý svedok.
„A je to na papieri,“ vydýchol Antonio spokojne. „Vitaj v Sea Org, drahá. Radi ťa vítame na palube.“ Antonio mi potriasol rukou. „Poďme na obed,“ navrhol. „Do poriadnej reštaurácie. Ideme oslavovať.“
To popoludnie sa mi ťažko rozmýšľalo, moja myseľ sa stále snažila stráviť nezvyčajnosť zmluvy, ktorú som podpísala. Ešte pred týždňom, uvedomila som si šokovaná, som sedela v škole v Ann Arbor a starala som sa o známky. Na chvíľku sa mi zdalo, akoby som zomrela a prešla do celkom iného života. Zrejme nemôže byť čudnejší ako to, čo prežívam teraz. Aileen mi dala zväzok materiálov na čítanie, aby som sa začala prispôsobovať učeniu Sea Org. Prelistovala som na úvodnú stránku.
„Váš post,“ znel nadpis.
Post v scientologickej organizácii nie je nejaká práca. Je to dôvera a bojová výprava.
Sme slobodní muži a ženy, pravdepodobne poslední slobodní muži a ženy na Zemi. Pamätajte, že nech sa nám stane čokoľvek, jedného dňa sa musíme na Zem vrátiť.
Ak sa nám dnes nepodarí vykonať dobré dielo, druhýkrát už možno nedostaneme šancu.
Áno, som si istý, že je to tak.
Takže máme organizáciu, máme základňu, ktorú musíme podporovať, a máme šancu.
To je viac ako sme mali naposledy, keď temnota zahalila slobodu.
Využime teda túto šancu.
Organizácia ako je tá naša, je našou najlepšou šancou urobiť čo najviac. Tak to aj robíme!!
Podpísaný, L. Ron Hubbard.
Tesne pred prestávkou na večeru ma Supervízorka zaskočila oznamom: „Dnes večer sa nerobia žiadne cvičenia,“ povedala bez vysvetlenia. „Cvičenia nebudú.“
Antonio za mnou prišiel, keď som si balila veci. „Čo keby si s nami išla na večeru?“ pozval ma. „Dnes večer máme pre teba prekvapenie.“
„A ty mi neprezradíš, o čo ide, však?“ pozrela som naňho podozrievavo.
„Obávam sa, že si na to musíš počkať,“ žmurkol na mňa. Prechádzala som sa s Antoniom a Aileen po Alvarado Park. Znechutilo ma zistenie, že tento krásny park obývajú stovky alkoholikov, viacerí spali na lavičkách alebo vystretí na zemi.
Antonio a Aileen mali malý byt na druhej strane parku. Keď sme vošli, prekvapená som v obývačke uvidela veľký klavír koncertných rozmerov. „Ach, Antonio,“ prosila som, „zahraj niečo.“
„Iba na chvíľku,“ sľúbil Antonio. „Máme dnes plány a nechceme meškať.“ Sadol si a začal hrať sonátu Scarlatti. Nikdy som nepočula hrať Scarlatti tak ľahko a radostne.
„To je úžasné,“ bola som nadšená, keď skončil. „Žiarivé. Prosím, zahraj ešte niečo.“
Antonio začal hrať kus, ktorý som nepoznala. Znelo to ako Liszt, ale nikdy predtým som to nepočula. Je to ako tanec, pomyslela som si, keď Antonio bez námahy hral zložité a úchvatné pasáže. „Ach, to bolo úžasné,“ bola som očarená jeho hrou. „Chcela by som tu zostať a počúvať celý večer ako hráš. Nemusíme nikam ísť,“ prosila som ho.
„Ale áno, musíme,“ zasmial sa Antonio. „Mimochodom, kedykoľvek sem môžeš prísť vo svojom voľnom čase a zahrať si na klavír. Júlia nám povedala, že aj ty si veľmi zdatná klaviristka. Keď sem prídeme nabudúce a budeme mať viac času, radi si ťa vypočujeme.“
„To počká,“ smiala som sa. „Po tom, čo som práve počula, by som nedokázala hrať.“
V kuchynke sme si dali chutnú večeru. Antonio nás zabával a hovoril nám veselé príbehy o nedávnych udalostiach v stredisku. Po večeri som pomohla Aileen s riadmi a opýtala som sa jej, ako žila než sa pridala k scientológii.
Ukázalo sa, že Aileen je z Austrálie, kde robila učiteľku, kým ju kamarátka neuviedla do scientológie. Okamžite sa pridala k Sea Org, „skoro tak ako ty,“ povedala a láskavo na mňa pozrela. Strávila niekoľko rokov s „Ronom“ na lodi ako jedna z jeho osobných tajomníčok.
„Aký je?“ opýtala som sa nedočkavo.
„Ach, je to skrátka ten najúžasnejší muž, akého si možno predstaviť,“ pozrela na mňa roztúžene. „Dúfam, že sa ti ho jedného dňa pošťastí stretnúť. Je veľmi mocný. Keď si pri ňom, priam cítiš tú moc, ktorá z neho vyžaruje. A je taký starostlivý. Naozaj sa stará o nás všetkých. Bol to jeho nápad založiť Umelecké stredisko. Verí, že umelci sú niečo zvláštne, a že by mali mať svoje vlastné stredisko. Chránené miesto, kde si môžu vytvoriť vlastný priestor.“
Chcela som sa pýtať ďalej, ale Antonio nás prerušil. „Už je čas,“ oznámil.
Tak sme sa vrátili cez park.
Prišli sme k Umeleckému stredisku práve keď sa zmrákalo. Dav ľudí sa tlačil pred strediskom, pomaly sa posúval dovnútra. „NOC KLÍROV,“ čítala som na dverách. „IBA KLÍRI A VYŠŠÍ MÔŽU VSTÚPIŤ.“
Pozrela som na Antonia s otázkou v očiach. „Si tu s nami,“ upokojil ma. „Nikto sa nič nebude pýtať. Správaj sa, ako by si tam patrila.“
Aileen sa už stratila v dave. Antonio sa pretláčal k opačnej stene, kde bolo viac miesta. Pri stene bol výklenok, na ktorý som rýchlo vyliezla. Budem mať dobrý výhľad na javisko.
Záves za učebňou sa odhrnul a odhalil široké javisko a veľký priestor, v ktorom boli naukladané stoličky. Väčšina stoličiek už bola obsadená. Na závese pred javiskom visel veľký Hubbardov obraz.
Obzrela som si miestnosť. Väčšina ľudí vyzerala mlado, okolo dvadsiatky či tridsiatky. Mnohí z nich boli oblečení nekonvenčne, farebne a „umelecky“. Vo vzduchu visel pocit potláčaného vzrušenia. Hlasy hučali, ako si ľudia cestou k sedadlám vymieňali pozdravy s priateľmi.
Vzduch bol horúci a ťažký. Bolo cítiť vlhkosť mnohých tiel v miestnosti. Zotrela som si kropaje potu z čela. Náhle sa na scéne objavila Aileen. Privítal ju búrlivý potlesk. Bola očividne obľúbená. Tlieskanie trvalo dlho. Nakoniec hluk stíchol.
„Vítam vás na Noci Klírov,“ privítala Aileen obecenstvo. „Dnes večer pre vás máme pár vzrušujúcich prekvapení, o ktorých viem, že sa vám budú páčiť. Som potešená, že vás tu dnes všetkých vidím, a nadšená z toho, že tu každý z vás môže byť tento večer. Dnes bude veľmi špeciálny večer.“
„Ako prvú vec dnešného večera predstavíme našich nových Klírov, každého, kto sa stal Klírom od našej poslednej Noci Klírov. A predstavovať ich bude náš zvláštny hosť, John McMaster!“
Obecenstvo zalapalo po dychu. John McMaster bol ctihodným svätcom scientológie, prvým Klírom. Jeho meno dobre poznal každý v scientológii.
Keď vstúpil, chudá postava v bielom roláku a tmavom obleku zdôrazňujúcom jeho čistú tvár a snehobiele vlasy, obecenstvo spontánne vstalo a začalo rytmicky tlieskať. Ozývali sa výkriky.
Opäť trvalo pár minút než potlesk doznel.
John McMaster začal hovoriť tichým a jemným, ale pritom dôrazným hlasom. Všetci sa snažili zachytiť každé slovo. Pozdravil všetkých a začal hovoriť o lodi, kde je Ron, odkiaľ práve prišiel. „Ron vám posiela lásku a očakáva od vás všetkých to najlepšie,“ povedal. „Chce vám dať najavo, že je veľmi hrdý na to, čo každý z vás robí, aby rozšíril scientológiu po celom svete. Ako umelec má každý z vás v tomto diele životne dôležitú úlohu, a ako umelci máte mnoho jedinečných príležitostí podeliť sa s týmto úžasným poznaním s ľuďmi na celom svete, ktorí sú ho pripravení prijať. A Ron chce, aby ste vedeli, že si váži všetko čo každý jeden z vás robí, aby ste z tohoto sveta urobili lepšie miesto pre všetkých, bezpečné miesto, kde môžu všetci ľudia, vrátane umelcov, slobodne žiť a tvoriť. A chcel po mne, aby som vám povedal, že vás všetkých miluje.“
Keď zastal, z obecenstva zaznel jasot. Nasledoval ďalší potlesk.
McMaster pokračoval s príbehmi o živote na lodi, o nedávnych „úspechoch“, ktoré scientológia dosiahla na celom svete. „Je to len otázka času kým dosiahneme planétu Klírov, na ktorej môžeme založiť našu Novú Civilizáciu. Potom celé ľudstvo dosiahne ciele, ktoré Hubbard vytýčil na začiatku tejto veľkej cesty. Svet bez chorôb, šialenstva a vojny. Krásnu Novú Civilizáciu, kde človek môže slobodne naplniť svoje sny. Svet, ktorý môžeme s hrdosťou odovzdať svojim deťom a vedieť, že sa nočné mory minulosti už nikdy nezopakujú.“
Opäť pauza pre potlesk.
„A teraz,“ pokračoval, „je tu to, na čo všetci čakáte. Máme tu zoznam všetkých, ktorí sa stali Klírmi za minulý mesiac. Aileen a ja vám ich prečítame pod jednom, a oni si postupne prídu prevziať svoje certifikáty. Takže začíname.“
Aileen pristúpila k mikrofónu. „Prvým Klírom je…“ urobila pauzu pre efekt, „Michael Ryan.“
Mladý muž v prvom rade vyskočil na javisko. Aileen mu podala certifikát a objala ho. Podala mu mikrofón.
„Teda, páni,“ oslovil obecenstvo. „Poviem vám, toto musíte zažiť všetci. Je to ten najveľkolepejší zážitok, aký si môžete predstaviť. Vedel som, že to bude dobré, ale je to ešte lepšie, ako som si predstavoval. Som celkom odomknutý. Cítim sa, akoby som sedel navrchu tejto planéty. A viem, že už nič, nič ma nemôže opäť zamknúť.“ Otočil sa k Hubbardovmu portrétu.
„Vďaka, Ron, za tento neuveriteľný dar.“ Vrátil mikrofón Aileen a uklonil sa obecenstvu. Obecenstvo ho odmenilo jasotom a ďalším rytmickým potleskom.
John McMaster prečítal meno ďalšieho nového Klíra: „Nancy Stephensonová.“ Mladé dievča elegantne prišlo k nemu a prevzalo svoj certifikát. Vzala si mikrofón a nesmelo pozrela na obecenstvo.
„Som už v scientológii desať rokov,“ povedala potichu s európskym prízvukom. „Mala som tú česť pracovať s Ronom na Saint Hill aj na lodi. Keď som našla scientológiu, vedela som, že som si našla novú rodinu. A videla som zázraky vďaka technike, ktorú máte. Naozaj nedokážem vyjadriť, aké to je, byť Klír. Myslí, že keby ste si predstavili to najlepšie vo svojom celom živote, a potom by ste si dokázali predstaviť niečo tak desaťkrát lepšie, mali by ste predstavu, čo je to Klír. Teraz, keď som sama Klír, chcem iba pracovať na tom, aby som priniesla túto zázračnú techniku aj zvyšku planéty.“
Ďalší potlesk.
Niekoľko ďalších nových Klírov vyšlo na scénu a prevzalo certifikáty. Ich prejavy boli čoraz fantastickejšie. Jeden človek, vyzeral asi tak na tridsať, rozprával o svojich zážitkoch s exteriorizáciou.
„Sotva tomu uveríte,“ hovoril očarenému obecenstvu, „ale potom, čo v noci uložím svoje telo na posteľ a nechám ho spať, vyjdem z neho a môžem ísť kamkoľvek na tejto planéte Minulú noc som sa ponáral vo vlnách na Bahamách. Išiel som do Londýna a užíval si tam zábavu. Potom som vyrazil do vesmíru a precestoval niekoľko planét ďaleko od Zeme. Tomu neuveríte, kým to sami nezažijete. Môžem vám len povedať, že technika funguje aj tam. Ron to pre nás všetkých pripravil. Všetko, čo musíme urobiť, je prejsť po ceste, ktorú nám dal. Je to naozaj cesta k absolútnej slobode.“ Odišiel za zvuku divého potlesku.
Nasledovali ďalšie neuveriteľné príbehy. Jeden muž hovoril, ako v noci opustil svoje telo a zabránil vražde v susednom dome. Dokázal telepaticky odzbrojiť vraha a vydesiť ho, takže ušiel. Ďalší hovoril o tom, ako hýbal oblakmi, aby zmenil počasie v meste.
A ešte jeden Klír hovoril o tom, ako strojnásobil svoj obchodný obrat vďaka sile svojich „postulátov“. Po skončení prejavov prišla na scénu Aileen.
„A teraz,“ obrátila sa k veľkému portrétu Hubbarda na závese, ktorý slúžil ako pozadie javiska, „vzdajme česť človeku, ktorý nám toto všetko umožnil, L. Ronovi Hubbardovi.“
V tej chvíli každý v javisku povstal.
„Hip, hip, hurá!“ kričali a pri poslednej slabike zdvihli do vzduchu pravú ruku.
„Hip, hip, hurá!“ salutovali nadživotnému obrazu Rona.
„Hip, hip, hurá!“ vykríkli ešte raz a potom vypukol divoký potlesk.
Obzrela som sa na Antonia. „Je to naozaj?“ opýtala som sa ho.
„Áno,“ usmial sa, „to je naozaj.“
Aileen si vyžiadala ticho.
„Teraz,“ usmiala sa pokojne na obecenstvo, „budeme mať skupinový proces. A potom príde zvláštne prekvapenie. Antonio nás pobaví špeciálnou hudbou.“
Dav sa utíšil.
„Takže teraz začneme procesom matia.“
Otočila som sa k Antoniovi a chcela som sa ho opýtať, ale ukázal mi, že mám mlčať.
„OK,“ začala Aileen. „Zamerajte bod v miestnosti.“ Ticho.
Zamerajte bod? Mala som pocit, že mi niečo uniklo. Ako to, že zamerajte bod? Ako sa niečo také robí?
Každý v obecenstve bol ticho. Asi to znamená, pomyslela som si, že si vyberiete nejaké miesto v tejto miestnosti a sústredíte sa naň. Skúsila som to. Nič sa nestalo.
„Teraz,“ zadala Aileen ďalšiu úlohu, „zamerajte iný bod v miestnosti.“ Ďalšie ticho.
„Teraz zamerajte bod na podlahe.“ Hlavy sa sklonili nadol.
„Zamerajte bod na prednej stene.“ Stále ticho.
Pokračovala v príkazoch. Obecenstvo jej príkazy ticho poslúchalo.
„Teraz sa neotáčajte a zamerajte bod na zadnej stene.“
„Teraz zamerajte bod vo svojom tele.“
„Zamerajte iný bod vo svojom tele.“
„Zamerajte iný bod v miestnosti.“
Takto pokračovali niekoľko minút. Z obecenstva nevyšiel ani hlások. Potom Aileen zmenila príkazy.
„Teraz si urobíme cestu po vesmíre,“ oznámila. „Tu sú vaše príkazy.“
„Najprv buďte pri Zemi.“ Ako predtým, obecenstvo mlčky nasledovalo jej príkazy.
„OK, teraz buďte pri mesiaci.“ Niekoľko sekúnd ticha.
„Buďte pri slnku.“ Ticho.
„Buďte pri mesiaci.“ Ticho.
„Teraz nájdite kameň.“ Ticho.
„Vstúpte do neho.“ Ticho.
„Vystúpte z neho.“ Príkazy pokračovali.
„Buďte v strede Zeme.“
„Buďte pri Marse.“
„Buďte v strede Marsu.“
„Buďte na povrchu Marsu.“
Podobné príkazy zadala aj pri ostatných planétach.
„Teraz,“ pokračovala hlasom, ktorý mal na obecenstvo hypnotický účinok, „zavrite oči a nájdite horný roh miestnosti za vami.“ Bolo ticho.
„Teraz nájdite druhý horný roh za vami.“
„V poriadku, teraz sa držte týchto dvoch rohov a nemyslite.“
„Teraz nájdite tretí roh za vami.“
„Teraz nájdite štvrtý zadný roh.“
„Teraz sa držte všetkých ôsmich rohov miestnosti. Seďte, oprite sa a nemyslite.“ Nasledovala dlhá chvíľa ticha. Snažila som sa držať príkazu, duševne som sa sústredila na rohy miestnosti. Chcela som niekomu položiť pár otázok o tom, čo to vlastne robíme, ale vedela som, že teraz nie je ten správny čas.
„Teraz,“ Aileenin hlas zaznel jasnejšie, „nájdite niekoho blízko seba a povedzte mu niečo, čo sa vám na ňom páči.“
V miestnosti nastal šum ako každý plnil príkaz.
Pozrela som na Antonia. „Veľmi sa mi páči ako hráš na klavír,“ povedala som mu.
„A mne sa páči tvoje nadšenie,“ opätoval mi úsmev.
„Teraz nájdite niekoho ďalšieho v miestnosti a povedzte mu niečo, čo sa vám na ňom páči.“
Obecenstvo opäť zašumelo.
„Zostaň tu,“ prikázal mi Antonio. „Musím ísť dopredu.“ Zmizol v dave v zadnej časti miestnosti.
Vzduch v miestnosti bol sotva dýchateľný. Pomyslela som si, ako dobre, že nemám klaustrofóbiu. Vlhkosť a teplota rástli vďaka prítomnosti toľkých tiel v jednej miestnosti.
Aileen ukončila skupinový proces a zavolala Antonia na javisko. Privítal ho nadšený potlesk.
Sadol si za klavír. Zahral niekoľko kusov zo Scarlatti, pomyslela som si, že je to jeho špecialita. Potom zahral pár kusov od Chopina, nejaké prelúdiá a Mazurku.
Potom zastal a čakal, až sa obecenstvo utíši.
Otočil sa k obecenstvu. „Vesmírna hudba,“ oznámil s úsmevom. Pozrel na mňa a žmurkol.
Potom začal improvizovať. Oprela som sa a vychutnávala hudbu. Tá hudba sa nepodobala na nič, čo som počula predtým. Bol to číry zvuk. Bolo ľahké nechať myšlienky putovať a predstavovať si obrazy vzdialeného vesmíru, tajomných planét, mliečnych zhlukov galaxií, vybuchujúcich hviezd križujúcich vesmír. S obdivom som načúvala impresionistickým zvukom, ktoré vyludzoval z klavíra, čudovala som sa, ako dokáže vytvoriť také efekty. Príliš skoro sa hudba skončila.
Obecenstvo vyskočilo a niekoľkokrát vyvolalo Antonia pred oponu.
Aileen sa vrátila na javisko s Antoniom a ešte raz sa otočila k Ronovmu portrétu na zadnej stene. Obecenstvo ešte raz rytmicky zatlieskalo.
„Hip, hip, hurá!“ kričali opäť s divokým potleskom.
„Hip, hip, hurá!“
„Hip, hip, hurá!“
Potlesk pokračoval dlho, predlho. Pozrela som sa na hodinky. Bola takmer polnoc.
Antonio sa opäť objavil po mojom boku.
„Tak ako?“ provokoval, „Ako sa ti to páčilo?“
„Ach, Antonio, to bolo úplne super. Hral si geniálne. Najmä tú vesmírnu hudbu. Chcela by som to počúvať celú noc.“
Ľudia začali odchádzať úzkou chodbou.
Rozlúčila som sa s Antoniom a odišla domov.
Nech boli moje životné priority pred pár hodinami akékoľvek, teraz ich nahradila jediná mocná túžba, proti ktorej všetky ostatné ciele bezmocne vybledli.
Pozerala som na hviezdy na jasnom západnom nebi.
Záležalo len na jednom.
Chcela som byť Klír!
[1] Potential Trouble Source (PTS) = potenciálny zdroj problémov [pozn. prekl.]
