Sedela som v obývačke v pohodlnom dome mojich rodičov v Michigane a skladala puzzle Neuschwansteinského hradu v Bavorsku. Posledné uhlíky tleli v krbe. Za veľkým oknom pomaly padal sneh na rozprávkovú michiganskú zimnú krajinu.
Prvých pár dní späť vo svete domorodcov bolo najťažších. Šok z mojej náhlej exkomunikácie z jediného sveta, ktorý som posledných dvanásť rokov poznala, ako aj krehký stav mojej mysle po niekoľkomesačnom praktikovaní čudesných horných úrovní scientológie, vytvorili spolu akési odcudzenie od reality.
Anglický jazyk zbavený príchute scientologických slov a fráz, na ktoré som bola zvyknutá, znel mojim ušiam čudne. Pri pozeraní televízie som mala zvláštny pocit, akoby vysielali v cudzom jazyku. Pritom som rozumela všetkým slovám.
Nevedela som sa vyrovnať so skutočnosťou, že som sa po dvanásťročnej prestávke vrátila do sveta domorodcov. Jedného večera som si triedila na posteli všetky scientologické certifikáty, ktoré som si priniesla v lietadle. Keď som si uvedomila, že vo svete domorodcov nemajú absolútne žiadnu hodnotu, impulzívne som ich hodila ku krbu a po jednom spálila. Sledovala som, ako sa v ohni ohýbajú okraje hrubých papierov a postupne sa menia na rovnako bezcenný popol.
Stále som prežívala ten nepríjemný duševný úkaz, ktorý začal na OT 3. Občas sa mi zdalo, že sa moja myseľ rozpadá na tisíce drobných kúskov, ktoré sa rozprsknú po mojom vnútornom vesmíre. Otec mi vedený intuíciou kúpil puzzle a počas ďalších dvoch týždňov som skladala jeho jednotlivé kúsky. Symbolicky som sa tak snažila zložiť rozbité kúsky mojej mysle.
Napísala som list riaditeľovi Technických služieb na Vlajke. Či by prosím nemohli prehodnotiť ich rozhodnutie a dovoliť mi vrátiť sa na Vlajku, prosila som. O týždeň som dostala odpoveď. Nie, informovali ma krátkym a strohým tónom. Mám pokračovať v programe, ktorý som dostala, keď som opustila Floridu. Po splnení programu môžem znovu požiadať o členstvo v scientológii. List bol napísaný na oficiálnom hlavičkovom papieri Sea Org.
Keďže som nemala žiaden lepší nápad, začala som plniť program. Nevidela som vo svojom živote inú možnosť, než sa akokoľvek pomaly a bolestivo prepracovať späť do priazne svojej skupiny.
Pár ulíc od rodičovského domu bola reštaurácia. Požiadala som o prácu a začala obsluhovať pri stoloch. Vedela som, že mám príliš rozhádzanú myseľ na čokoľvek zložitejšie. Práca v úrade, prinajmenšom dočasne, neprichádzala do úvahy. Nedokázala som sa sústrediť ani na prečítanie ranných novín. Nedokázala som vydolovať zmysel z tých vytlačených slov. V takomto stave som bola ešte niekoľko mesiacov.
Zahrabala som sa do práce v reštaurácii a robila toľko hodín denne, koľko sa len dalo. Každý týždeň som poslala niekoľko stoviek dolárov na Vlajku, aby sa odčítali z môjho dlhu 30 000 dolárov. Vypočítala som si, že pri tomto tempe posielania peňazí do Clearwateru by mi trvalo zhruba osem rokov a štyri mesiace splatiť svoj „dlh“. Hoci som navonok bola vyvrheľ, v srdci som zostávala oddanou scientologičkou. Stále som nosila do práce svoje scientologické odznaky a keď sa ma na ne niekto opýtal, spustila som vrelé svedectvo o nespočetných prínosoch auditingu. Doma som sa zahrabala do svojich scientologických kníh a horúčkovito vypracovávala články, ktoré odo mňa požadovali. Žila som iba pre ten deň, keď sa vykúpim a prijmú ma naspäť do mojej skupiny.
Mesiace plynuli. Ďalej som roznášala jedlo pri stoloch a dávala všetky svoje príjmy scientológii. Moji rodičia trvali na tom, aby som navštívila poradňu, čo je v scientológii prísne zakázané, pretože každý psychológ je smrteľným nepriateľom. Ale aby som rodičov uspokojila, dohodla som si pár sedení so sociálnym pracovníkom v neďalekej klinike. Počas toho roka, čo som sa s ním stretávala, nespomenula som scientológiu ani slovkom. Prečo by som obhajovala svoju skupinu pred nepriateľským Supresorom, ktorý je najskôr od narodenia neschopný oceniť múdrosť Hubbarda a jeho „techniky“?
Keď som bola mimo scientológie rok a pol, stalo sa čosi nové. Začala som byť čoraz podráždenejšia v práci i doma. Nedokázala som vysvetliť svoje výbuchy zúrivosti. Nakoniec som kvôli absenciám prišla o prácu.
Cítila som nutkanie čítať o kultoch. Moja myseľ sa snažila uzdraviť. Ako keď na jar mladé zelené stebielka vykuknú z topiaceho sa snehu, moja myseľ a city sa vracali do života z neznámych podzemných hlbín.
Napísala som nový list na Floridu s prosbou, aby som sa tam mohla vrátiť. Jedného dňa, o pár týždňov neskôr, som dostala odpoveď: „Sme hrdí, že sa ti darí tak úspešne,“ čítala som. „Len tak ďalej!“
V ten deň vo mne zlosť vrela stále viac. Neodpovedali mi na otázku. Prečo sa nemôžem vrátiť?
Celý deň som zúrila. A v noci sa na povrch môjho vedomia vynorila nepredstaviteľná myšlienka. Chcela som zavolať právnika. Chcela som podať žalobu na scientológiu. Zmocnila sa ma hrôza. Žalovať scientológiu bol jeden z najhorších supresívnych hriechov. Už len tá myšlienka bola supresívna. Spáchať supresívny čin by ma zbavilo nádeje na vykúpenie počas biliónov rokov. Žalovať scientológiu by znamenalo privolať na svoju dušu strašný osud.
Napriek tomu tá zvláštna túžba pretrvávala. A raz večer som bezmyšlienkovite zdvihla telefón. Na informáciách som si vypýtala číslo bostonského advokáta, o ktorom som vedela, že kedysi viedol proces proti scientológii. Zastihla som ho a povedala som mu o mojej situácii. Súhlasil, že preskúma môj prípad. Mám mu poslať podrobnú správu. Možno by totiž ten prípad radšej zveril svojmu kolegovi na Floride, vysvetlil mi.
Srdce mi bubnovalo, keď som položila slúchadlo. Tak. Stalo sa, a už sa neodstane.
Telefonát právnikovi naštartoval krízu. Začala som mať samovražedné záchvaty. Chcela som sa predávkovať liekmi, ktoré som dostala na klinike proti úzkosti. Vedela som, že celá fľaštička, ktorú som držala, by znamenala smrť. Vysypala som si všetky tabletky do dlane. Od prekročenia hranice ma delil jediný hlt. Náhle som tabletky vysypala do umývadla, zhrabla otcove kľúče a vybehla do jeho auta. Celé hodiny som jazdila po meste a pokúšala sa myslieť. Zdalo sa mi, že som v beznádejnej situácii.
Zastavila som pri telefónnej búdke a hľadala v žltých stránkach. Zavolala som do mestskej nemocnice. „Môžete mi niekto prosím pomôcť?“ plakala som do telefónu. Bola to katolícka nemocnica. O chvíľu som hovorila s kňazom, otcom Štefanom. Vysvetlil mi cestu do nemocnice.
Keď som prišla, ujal sa ma a odviedol ma do kaviarne. Pri horúcej čokoláde som mu plná zúfalstva objasnila moju situáciu. Strávil so mnou niekoľko hodín, potom ma odviezol do domčeka pri univerzite. Na dverách visela ceduľa Interdenominačné študentské stredisko.
Vnútri som stretla Franka Fullera, riaditeľa strediska. Zhodou okolností robil Frank nedávno výskum o scientológii. Ukázal mi v centre izbičku s postieľkou. Vyčerpaná som spala vyše dvanásť hodín. Ďalší deň si Frank so mnou sadol ku kuchynskému stolu a podal mi horúcu šálku silnej kávy. Prečistilo mi to hlavu. Mal so sebou zväzok papierov, ktoré predo mňa nápadne položil.
„Teraz si spolu prejdeme pár informácií o scientológii,“ oznámil mi. „Nežiadam od teba, aby si verila všetkému, čo ti ukážem. Chcem iba vedieť, či si ochotná pozrieť sa so mnou na pár vecí.“
„Prečo nie,“ pomyslela som si. Vedela som, že som v slepej uličke. Nech sa pohnem hocijakým smerom, bude to lepšie ako zostať tam, kde práve som.
„Povedzme si niečo o Hubbardovi,“ začal. A počas nasledujúcich hodín mi o Hubbardovi porozprával veci, o ktorých som nikdy nevedela. Nebol takým človekom, za akého sa rád vydával.
Bod za bodom sme si prešli Hubbardov životopis, ktorý som sa naučila v kulte. Podľa Franka bolo takmer všetko, čo o sebe Hubbard hovoril, lož. A Frank mal na to dôkazy.
Jeho otec, ako som zistila, nevlastnil ranč s dobytkom v rozlohe štvrtiny Montany. Hubbard vyrastal v dome v stredne malom mestečku v Montane. Svoju mladosť nestrávil putovaním po Ázii. Nanajvýš prstom po mape. A nebol ani vyznamenaným vojenským hrdinom, ako sa rád ukazoval. V skutočnosti boli jeho vojenské záznamy úbohé a koniec vojny strávil v psychiatrickej liečebni Námorníctva.
Boli to stovky lží.
„Ale prečo by nám klamal?“ pýtala som sa neveriaco. Ale jedno je pravda, uvedomila som si, že som nikdy nepochybovala o veciach, ktoré nám o sebe povedal. Nikdy som o ňom nepochybovala. Len som slepo verila.
Pozrela som sa na Hubbardov univerzitný záznam. Povedal nám, že bol jedným zo špičkových študentov jadrovej fyziky. Podľa záznamu však z tohoto predmetu prepadol. A videla som aj otrasný list, ktorý napísal Úradu pre veteránov, kde prosil o psychiatrickú pomoc a sťažoval sa na „obdobia depresií a samovražedných sklonov“.
V ten deň som s Frankom presedela celé hodiny a môj boh systematicky padal z trónu. Dozvedela som sa, že Hubbard bol bigamista a satanista. Žil v manželstve zároveň so svojou prvou i druhou ženou. Frank mi ukázal dôkazy, že Hubbard bol hlboko zapletený v okultizme a vykonával satanské rituály pod vedením svojho učiteľa, anglického satanistu Aleistera Crowleyho.
Stále mi to nestačilo.
Hubbard bol závislý na drogách, pod ktorých vplyvom napísal väčšinu scientologického katechizmu. Z tohoto uhlu už mi knihy ako História človeka dávali väčší zmysel. A mal vo zvyku opakovať si každý deň sugestívne výroky. Jeden z nich bol: „Všetci muži budú moju otroci! Všetky ženy podľahnú môjmu šarmu! Celé ľudstvo sa bude plaziť pri mojich nohách a nebude vedieť prečo!“
O pár dní som sa vrátila domov. Cítila som sa zmätená, šokovaná, zradená. Prečo som o žiadnej z týchto vecí nikdy nezapochybovala? Prečo som všetko bez rozmýšľania prijímala?
Neskôr som na túto otázku našla odpoveď. V sedemnástich som bola naivná, dôverčivá. Vyrastala som v systéme, ktorý ma naprogramoval prijímať tvrdenia dospelých bez pochybovania. Moji rodičia, moji učitelia mali vždy pravdu. A ja som urobila ten osudný nevedomý chybný predpoklad, že ak som ja čestná a mám dobré úmysly, ostatní sú na tom rovnako. V mladosti som nezažila žiadnu dezilúziu ani podvod. Nebola som pripravená na netvora ako Hubbard, ktorý vedome používal hypnózu a ovládanie mysle, aby ma chytil do pasce a vykorisťoval pre svoje vlastné potreby.
Bod obratu nastal jedného dňa v októbri 1981. Frank ma vzal do opusteného kostola, kde sme si sadli do prázdnych lavíc a ja som nasávala tú dávno zabudnutú útulnosť náboženstva, ktoré som opustila pred mnohými rokmi ešte pred vstupom do scientológie. Vedela som, že musím vykonať voľbu. Kto bude mojím Bohom? Bude to Hubbard? Alebo to bude dávno opustený boh môjho detstva?
Odpoveď som už poznala. Hubbard nebol dosť dobrý na to, aby bol bohom. Nikdy viac. Keď som vykonala svoju voľbu, jednej noci som sa akoby zázrakom prebudila z hypnotického tranzu, v ktorom som strávila posledných dvadsať rokov. Doslova som sa prebudila, akoby neviditeľný hypnotizér luskol neviditeľnými prstami. A od tej chvíle som vedela, že sa do scientológie nikdy nevrátim. Rozhodnutie dozrelo. Rozhodla som sa vrátiť na Floridu a porozprávať sa s právnikom, ktorého mi odporučil bostonský advokát. Počas ďalších sa toto rozhodnutie premenilo na skutok.
V novembri 1981 som sa vrátila do Clearwateru. Advokát sa ujal môjho prípadu. A môj spor proti Scientologickej Cirkvi ešte o desať rokov neskôr stále trvá.
Zistiť pravdu o scientológii rozhodne neznamenalo koniec mojich problémov. Trvalo mi ešte desať rokov a stovky hodín v poradni, aby som sa vysporiadala so svojimi zážitkami v scientológii a poradila si so značným hnevom, ktorý som cítila voči človeku i organizácii zodpovedným za moje vykorisťovanie a zradu.
Stále mávam nočné mory o scientológii. Proces uzdravovania pokračuje. Ale som slobodná. A keďže ma podvádzal veľký majster podvodu, viem, že rovnakým spôsobom ma už nikto nikdy nepodvedie. Nikdy sa už nevzdám práva na svoju myseľ, nikomu, nezáleží na tom, ako presvedčivo by znel. Svoju slobodu som si kúpila za horibilnú cenu, a tá sloboda, ani moja myseľ, už nikdy nebudú na predaj.
