Práve som dokončovala posledný metodický list v prvej časti môjho kontrolného záznamu, keď supervízorka kurzu nahlas zavolala: „Hotovo! Popoludňajšia prestávka!“ Stoličky sa naraz odsunuli, študijné obaly zavreli a všetci sa vyhrnuli prednými dverami na parkovisko. Záhradku pri vchode ohraničovali hranaté kláty, ktoré poslúžili študentom počas prestávok ako lavičky. Niektorí študenti si zapálili cigarety.
Uvidela som dievča približne môjho veku, ako tam sedí sama.
„Ahoj,“ prihovorila som sa. „Ja som Margery. Dnes popoludní mi začal kurz.“
„Vitaj. Ja som Kris,“ podala mi ruku. „Čo si o tom zatiaľ myslíš?“
„Je to dosť divoké. Je to iné ako hocičo, čo som predtým robila. Asi sa stále čudujem, či je to všetko naozaj. Možno sa mi len sníva niečo veľmi čudné,“ zasmiala som sa a vyhrnula som si rukávy, aby som zachytila čo najviac z horúceho kalifornského slnka.
„Ach, to všetko je celkom naozaj. Tiež som sa tomu spočiatku čudovala. Ale auditovanie naozaj funguje. To ma presvedčilo. Pri auditovaní som už mala toľko úspechov. Teraz už len chcem vyjsť na most a ísť na OT. Tam je to celé.“ Na pár sekúnd sa neurčito zahľadela do diaľky. „Mimochodom, ako si sa sem dostala?“
„Cez priateľku zo školy. V Michigane. Všetko to prišlo tak rýchlo. Keby si mi pred týždňom povedala, že sa vykašlem na školu a prídem do Kalifornie, myslela by som si, že ti šibe. Ale som tu.“ Potriasla som hlavou, keď mi ponúkla cigaretu. „A čo ty? Chcem povedať, ako si sa sem dostala?“
„Ach, ja tu mám celú rodinu. Najprv prišiel brat, potom rodičia. Teraz sú moji rodičia v Sea Org. Sú na lodi. A môj brat je auditor v Org,“ ukázala kamsi smerom na juhozápad. „Mohla som sa tiež pridať k Sea Org. Bolo by to super byť na jednej lodi s Ronom. Ale mám tu jednu malú rolu vo filme, takže práve nemôžem odísť.“
„Ron?“ tvárila som sa zmätene.
„Ron. Hubbard. Chce, aby ho ľudia volali Ron. Je sympatický. Naozaj sa o každého stará. Počkaj, kým si vypočuješ jeho kazety. Je zábavný. Ale je to génius, keď dokázal prísť na to, ako funguje myseľ. Chcem povedať, že nikto iný za celé tisícročia na to neprišiel.“ Hľadela na mňa a oči jej žiarili.
„Už si sa s ním niekedy stretla?“ opýtala som sa jej.
„Nie, ale dala by som čokoľvek za to, aby som ho mohla aspoň raz pozdraviť. Skoro vždy je na lodi. Tak veľmi závidím svojim rodičom. Oni s ním pracujú každý deň. Mohla som ísť na loď, ale najprv sa chcem stať slávnou herečkou. To je najlepší spôsob, ako pomôžem tretej dynamike. Keď dodám silu svojmu hraniu.“
„Tretej dynamike?“ Práve keď som sa opýtala, začula som strohé: „Hotovo. Koniec prestávky. Pokračujeme v kurze. A chcem ešte dnes vidieť nejaké hodnoty!“ Supervízorka kurzu v uniforme stála v hale a vyzerala dosť vojensky. Okolo krku mala na červenej stužke píšťalku. Čakala som, že zapíska, ale nezapískala. Študenti ju rýchlo nasledovali do učebne a posadali si. Akonáhle všetci sedeli, supervízorka zavolala „Dobre. Štart!“ V triede bolo opäť ticho.
Pozrela som na svoj kontrolný hárok. Ďalšia časť sa volala „Tréningové cvičenia“.
Podľa pokynov som potrebovala „dvojča“ na cvičenie. Zašla som za supervízorkou. Obzrela sa po triede. „OK,“ povedala. „Myslím, že George si potrebuje urobiť TR. Sadni si a ja ho pošlem,“ ukázala na pár stoličiek v zadnej časti miestnosti.
O minútu neskôr prišiel starší muž a podal mi ruku. „Ahoj,“ povedal prívetivo. „Ja som George. Počul som, že potrebuješ urobiť TR.“
„Áno, také niečo,“ bola som v rozpakoch. „Nikdy predtým som to nerobila.“
„To je v pohode. Prečítajme si návod,“ otvoril svoj obal na rovnakej strane ako ja.
„TR 0 – Konfrontovanie,“ čítala som.
Účel: Pripraviť študenta aby konfrontoval predklíra výlučne auditingom alebo nijako. Priebeh tréningu: Študent a tréner sedia tvárou k sebe, nikto sa nepokúša konverzovať ani byť zaujímavý. Sedia a pozerajú na seba navzájom, nič nehovoria a nič nerobia, počas niekoľkých hodín. Študent nesmie hovoriť, vrtieť sa, chichotať alebo upadať do rozpakov…
„Dobre,“ George na mňa milo pozrel. „Budem tvoj tréner. Budeme to robiť dve hodiny. Sadni si pohodlne.“
Zaujala som pohodlnú polohu na stoličke a položila si ruky do lona.
„Pripravená?“ George si sadol do podobnej polohy priamo oproti mne. Naše kolená sa takmer dotýkali.
Prikývla som.
„OK, štart!“ zavelil George.
Pozerala som Georgovi do očí a čakala som čo sa stane. Pozeral na mňa späť dokonalým pohľadom bez jediného žmurknutia. Zažmurkala som.
„Chyba v žmurknutí! Štart!“ povedal príkro George.
„To akože nemôžem ani žmurknúť?“ nedôverčivo som sa opýtala.
„Chyba v rozprávaní! Štart!“ povedal George a stále mi hľadel do očí svojím dokonalým pohľadom.
Pokúsila som sa na neho uprieť rovnaký dokonalý pohľad ako on upieral na mňa. Začali sa mi chvieť ústa.
„Chyba v hýbaní ústami. Štart!“ George bol neľútostný. Dobre, pomyslela som si. Je to vážne. Potom mi niečo napadlo.
„George,“ prerušila som ho. „Počkaj chvíľu. Keď urobím chybu, znamená to, že musíme začať celé tie dve hodiny odznova?“
„Presne tak,“ povedal a na chvíľku prerušil cvičenie. Usmial sa na mňa a povedal: „Áno. Dve hodiny začínajú odznova vždy keď poviem „Štart.“ Keď dokážeš robiť TR 0 bezchybne dve hodiny, skončili sme cvičenie.“
Skôr ako som sa ho stihla čokoľvek ďalšie opýtať, vrátil sa k uprenému pohľadu a zavelil: „Chyba v rozprávaní! Štart!“ a zase sme v tom boli. Tak som sa snažila nežmurknúť, ako som len vedela. O chvíľu som cítila, že sa mi oči plnia slzami. Oči mi horeli od slanej tekutiny. Ale prinútila som sa nežmurknúť. George pokračoval vo svojom napohľad nenútenom pohľade bez žmurknutia.
Ako som hľadela Georgovi do očí, začala som vidieť farebnú auru okolo jeho hlavy. Farby plynuli okolo jeho hlavy v prúdoch. Potom sa farby rozvinuli do celej miestnosti. S bázňou som hľadela, ako sa celá miestnosť zaplnila vznášajúcimi farbami.
Moja bolesť zatiaľ rástla. Po lícach mi začali stekať slzy. Celé moje vnútro kričalo od bolesti. Ale tvrdohlavosť víťazila nad bolesťou. „Ak to vydrží on,“ pomyslela som si odhodlane, „vydržím to aj ja.“ Celé telo ma bolelo. Náhle som si uvedomila, že cítim, ako stolička bolestivo tlačí na moje telo. Bolo to ako mučenie. Čas plynul. Začala som cítiť, ako sa moje telo zvíja do zvláštnych tvarov. Vznášajúce sa farby v miestnosti boli čoraz živšie. Cítila som zvláštny závrat. Čakala som, že omdliem. Cítila som, že sa mi krúti hlava, asi tak ako raz u zubára, keď ma uspal pred trhaním zubu.
Koľko času už asi prešlo? Stále som civela. Chcela som sa pozrieť na hodinky. Rozmýšľala som, ako sa dozvieme, kedy tie dve hodiny prejdú. Myšlienka, že by sme tu sedeli, až kým Supervízorka neohlási večernú prestávku, nebola príjemná.
Čas plynul ďalej. Mučivá bolesť na mieste, kde sa moje stehenné kosti dotýkali stoličky, pomaly prechádzala a začala som mať pocit zväčšovania, akoby som sa zväčšovala ako balón v priestore učebne.
Náhle som na mňa prihnala vlna dobrej nálady. Cítila som sa, akoby som sa vznášala a pozerala nadol na každého zo stovky miest po celej učebni. Bolo to lepšie ako všetko, čo som kedy zažila s marihuanou.
„Preč,“ pomyslela som si. Bolesť bola preč. „Mám pocit, že by som tu dokázala sedieť tisíce rokov.“ Užívala som si úchvatný trip. Farby boli preč. Namiesto nich som videla miestnosť krištáľovo jasne. Cítila som nezvyčajnú vyrovnanosť. Mohla by som takto zostať naveky, pomyslela som si, keď sa George natiahol a poklepal mi na plece.
„Hotovo,“ povedal potichu. „Práve si zvládla TR 0.“
„Wow,“ povedala som. „Neviem, či sa vôbec dokážem postaviť. Cítim sa, akoby som vyletela zo svojej hlavy.“
„Presne,“ pozrel sa na mňa a usmial sa. „Blahoželám. Väčšina ľudí to na prvýkrát tak dobre nezvláda. Vidím, že z teba bude vynikajúca študentka.“
Skúsila som pohnúť hlavou. Stále som sa cítila, akoby som bola v nejakom vzdialenom bode mimo svojej hlavy, čo pohyb komplikovalo. Pokúsila som sa vstať a vystrieť, ale krútila sa mi hlava. Cítila som sa, akoby som svoje telo riadila diaľkovým ovládačom. George sa pozrel na hodinky. „No, už nič ďalšie pred večerou naozaj nestíhame. Čo keby sme pokračovali po večeri? Budeš mať chvíľku času, aby si si užila svoj úspech v TR 0.“ Zdalo sa, že chápe, že sa ešte stále pokúšam ovládnuť svoje telo.
„Netráp sa,“ upokojoval ma. „Pravdepodobne sa práve cítiš tak trochu mimo. Chvíľku trvá, kým si na to zvykneš. Uvidíme sa tu po večeri.“ Otvorila som si materiály a pozrela na ďalšie cvičenie.
„TR 0 – Dráždenie,“ čítala som.
Účel: Pripraviť študenta, aby konfrontoval predklíra výlučne auditingom alebo nijako. Celá pointa je naučiť študenta, aby dokázal BYŤ pohodlne v pozícii tri stopy pred predklírom, neunikal, nenechal sa vyrušiť a nereagoval žiadnym spôsobom na to, čo predklír hovorí alebo robí.
Priebeh tréningu: Potom čo študent zvládol TR 0 a dokáže iba BYŤ pohodlne, môže začať „dráždenie“. Čokoľvek navyše okrem BYTIA TAM hodnotí tréner prísne ako chybu. Tréner môže povedať alebo urobiť čokoľvek okrem opustenia stoličky. Študentove „spínače“ možno hľadať a tvrdo spúšťať.
Prečítala som si to ešte druhýkrát, ale stále som nerozumela, čo máme robiť. Rozhodla som sa opýtať supervízorky.
„Prepáčte,“ podišla som k nej. „Tomuto cvičeniu nerozumiem. Môžete mi to vysvetliť?“
Nesúhlasne na mňa pozrela. „Ktoré slovo si nepochopila?“ opýtala sa chladno.
„Ktoré slovo?“ bola som v pomykove.
„Áno. Podľa techniky, ak nerozumieš niečomu v materiáloch, znamená to, že si preskočila nejaké slovo, ktoré nechápeš. Nájdi si to slovo a pozri sa naň,“ podala mi slovník, ktorý ležal na stole.
Bola som zmätená, ale rozhodla som sa riadiť jej radou. Prezrela som si pasáž, ktorú som čítala.
Pozrela som na slovo „dráždiť“. Možno to bolo ono. Nalistovala som si „D“ v slovníku.
„Dráždiť,“ prezrela som si definície. „3. Zlostiť, alebo si doberať, najmä tak, aby sa vyvolala reakcia,“ čítala som. To znelo správne. Prečítala som si pasáž ešte raz. Zdalo sa, že mi dáva o čosi väčší zmysel.
Práve vtedy supervízorka vyhlásila večernú prestávku. Prišla som k Antoniovi, ktorý pokojne sedel pri svojom stole.
„No, aký bol kurz?“ usmial sa na mňa Antonio. „Počul som, že si TR 0 urobila ako profík. To znamená, že z teba bude vynikajúci auditor.“ Nedal mi šancu odpovedať.
„Predpokladám, že by som ti mal ukázať tvoje ubytovanie.“ Vstal od stola a viedol ma ku predným dverám. Prešli sme za roh k veľkému modrému domu priamo za centrom.
„To je dom pre náš personál,“ vysvetlil mi, ako sme sa blížili k domu. „Zostaneš tu, kým ti nenájdeme trvalé ubytovanie.“
„Ale ako vám za to zaplatím?“ opýtala som sa ho. „A čo bude s jedlom? Už nemám žiadne peniaze.“
„Môžeš nám zaplatiť tým, že sa staneš prvotriednou auditorkou,“ usmial sa. „Jesť budeš s nami, v jedálni pre personál. Poď, ukážem ti to.“ Najprv ma zobral do malej miestnosti hneď pri predsieni v prednej časti domu. V miestnosti boli tri postele. „Myslím, že táto je voľná,“ povedal Antonio a ukázal na posteľ hneď pri dverách. Položila som kufor pod posteľ.
„Teraz sa poďme najesť.“ Vrátili sme sa do jedálne, kde Aileen a šesť či sedem ďalších ľudí už jedlo. „Vezmi si tanier a obslúž sa,“ povedali mi. Jedlo sa servírovalo v rodinnom štýle. Od príletu som nejedla, takže som už bola hladná. Začala sa ozývať aj únava z celého toho dlhého dňa a neznámych udalostí.
Počúvala som rozhovor pri stole. Uvedomila som si, že z toho, o čom hovoria, veľa nerozumiem. Znelo to naozaj ako odlišný jazyk. Mnohé slová zneli známo, ale zdalo sa, že ich používajú spôsobom, ktorý som nikdy predtým nepočula.
„Toto je ozaj vysokohodnotná večera,“ povedala Aileen. „Kuchár je určite v moci.“ „Hej,“ zasmial sa jeden z prítomných, blondín v modrej námorníckej uniforme so zlatou stuhou, „potom čo prekonal svoju stratu ARC kvôli trom nečakaným ľuďom na večeru.“ Pozrel na mňa.
„To je nová PC?“ opýtal sa Antonia.
„Áno,“ odpovedal Antonio a predstavil ma. „To je Margery. Práve ju sem vybrali. Júlia je jej FSM. Jej hodnoty sú už po prvom dni kurzu v blahobyte.“
„Úžasné,“ ohodnotil ma blondín. „Technika potrebuje novú krv.“
Zatiaľ som jedla a nič sa nepýtala. Snažila som sa zachytiť z ich nezvyčajného rozhovoru koľko sa len dalo.
Po večeri som sa ponúkla, že pomôžem umyť riady.
„Nie,“ odpovedala Aileen a zobrala mi z ruky pár tanierov, „ty nemáš klobúk na prácu v kuchyni. Na to je tu Kuchynský I/C, aby sa o všetko postaral.“
„Klobúk? Kuchynský I/C?“ zdalo sa mi, že sa všetky tie nové slová nikdy nenaučím.
„Prepáč,“ položila mi Aileen ruku na rameno. „Stále zabúdam, že ešte nepoznáš naše výrazy. Myslím, že už som tu príliš dlho.“ Pokračovala: „Každá práca v scientológii sa nazýva post, a na každú prácu, bez ohľadu na to, aká je to maličkosť, máme materiály, ktoré si človek preštuduje, aby sa naučil, čiže „dostal klobúk“ na tento post. Napríklad, kuchynská služba je post, a iba keď má niekto na klobúk na tento post, môže tu robiť.“
„A vôbec,“ pozrela na hodinky, „teraz sa musíš vrátiť na kurz.“ Prešli sme sa spolu k stredisku. Pozerala som na sviežu vegetáciu okolo domu.
„Nemôžem uveriť, že je koniec októbra,“ povedala som Aileen. „Nikdy som nevidela toľko nádherných kvetov. U nás je v tomto ročnom období všetko hnedé.“ Obdivovala som kríky lemujúce chodník.
„Myslím, že sme si tu na to príliš zvykli,“ pripustila Aileen. „Zvyčajne mám toľko zhonu, že si to nemám kedy všímať.“
„Máš vôbec niekedy voľno?“ opýtala som sa jej.
„No, mávame osobné voľno v sobotu ráno. To je všetko. Ale mne ten čas vôbec nevadí. Považujem za česť pomáhať Ronovi. Musíme vyklírovať celú planétu a to je veľa práce. A možno už veľa pozemského času nezostáva, aby sme to stihli.“
Spomenula som si na plagát na stene domu v Ann Arbor. „Prečo?“ opýtala som sa jej. „Myslíš, že sa niečo stane?“
„Sme jediná organizácia na zemi, ktoré dokáže zabrániť jadrovej katastrofe,“ odpovedala Aileen. „Ron hovorí, že máme zhruba sedem rokov, aby sme vyklírovali planétu. To je všetok čas, ktorý nám zostáva. Ak zlyháme, koniec. Táto planéta viac nebude existovať.“
„Ale ako môže Scientológia zastaviť jadrovú vojnu?“ opýtala som sa jej.
„Vyklírujeme každého na tejto planéte. Keď už ľudia nebudú mať reaktívnu myseľ, nebudú sa viac zaujímať o malicherné územné spory. Už nikdy nebude vojna. Ale ak sa nám to nepodarí, tento svet je odsúdený na záhubu. Technológia sa vyvíja omnoho rýchlejšie ako ľudská schopnosť využívať ju rozumným spôsobom. Na tejto planéte sa to už stalo pred tisícmi rokov. Kedysi sme sa pokúšali zastaviť katastrofu, ale zlyhali sme. Nemôžeme si dovoliť opäť zlyhať.“
Kráčala som ticho vedľa nej a premýšľala o tom, čo povedala.
„Takže v minulosti bola na zemi civilizácia, ktorá sa zničila atómovými bombami?“ opýtala som sa jej.
„Áno, pred tisícročiami. Skôr ako vznikli všetky historické záznamy, ktoré dnes ľudia poznajú. Ale o tom sa viac dozvieš, keď budeš auditovaná.“
Prišli sme do strediska. Vošla som dnu a sadla som si na svoje miesto. „Hotovo,“ zavolala supervízorka. „Hodina začína!“
Stretla som sa Georgea pri stoličkách. „Nie som si istá, čo sa myslí tým dráždením,“ povedala som mu.
„Skrátka to urobíme a uvidíš,“ odporučil mi.
Použili sme rovnaké stoličky ako popoludní. „Urob si pohodlie,“ poradil mi.
Zaujala som pohodlnú polohu na stoličke a položila si ruky do lona.
„Štart!“ zavelil George.
Opäť som sedela a hľadela som mu do očí. Teraz mi to pripadalo oveľa ľahšie. Uvoľnila som sa a opäť sa mi vrátil ten pocit rozpínavosti, ktorý som zažila predtým.
Náhle sa George predklonil.
„Vidím, o čo ti ide,“ povedal mi úlisne. „Snažíš sa ma zvádzať, však? Ty si myslíš, že ma ľahko dostaneš.“
Hľadela som na neho, nehýbala som sa a nebola som si istá, čo mám robiť.
„Ja poznám michiganské dievčatá,“ pokračoval čoraz hlasnejšie. Niektorí študenti pri stoloch sa obzerali naším smerom.
„Tvoja povesť ťa predbieha. Dobre viem, o čo ti ide. Je to SEX,“ posledné slovo povedal veľmi nahlas, jeho tvár bola iba kúsok od mojej. Do očí mi vbehli slzy.
„Viem o tebe všetko. Zaujímaš sa len o to jediné, však? A ja som si myslel, že máš rada moju povahu,“ pokračoval zhnusene. Niektorí študenti sa začali usmievať.
„Moja povaha ťa netrápi ani trochu, že nie? Chceš iba moje telo. O to ti ide, hej? Chceš iba moje telo?“ Teraz bol naklonený ku mne a naše tváre sa takmer dotýkali.
Začala som sa usmievať, v rozpakoch som strácala duševnú rovnováhu. „Chyba v úsmeve! Štart!“ povedal nahlas.
„Chceš iba moje telo, však?“ opakoval to niekoľkokrát. Zúfalo som sa snažila ovládnuť svoje svaly.
„Vieš ty čo, ty vyzeráš ako nejaký hipík. Len sa pozri na tie gorálky.“ Natiahol sa a chytil môj náhrdelník z jablčných jadierok.
„Ty si určite hipíčka. Prefetovaná hipíčka. No poďme, povedz mi pravdu. Rada fetuješ? Už si niekedy mala sex nafetovaná? Ako sa ti to páčilo? Myslím ten sex? Si v posteli dobrá? Stavím sa, že si. Vy michiganské dievčatá bývate vždy dobré v posteli.“ Oči mi slzili a cítila som neznesiteľnú bolesť. Žmurkla som a slza mi stiekla po tvári.
„Chyba v žmurknutí! Štart!“ povedal George prísne.
„Áno, viem o vás michiganských dievčatách všetko. Povedz mi, čo je toto za účes?“ Natiahol sa potiahol ma za vlasy.
„Aj opice v zoo majú lepšie účesy. A tieto šaty. Ozaj,“ povedal s hranou iróniou. „Nevieš si nájsť niečo, čo ti pristane? Alebo radšej nechceš svoje telo ani ukazovať? Povedz, vadilo by ti, keby som sa pozrel na tvoje telo?“ Cítila som sa ponížená. Ešte viac sĺz mi stekali z nežmurkajúcich očí. Ústa sa mi začali mykať.
„Chyba v mykaní! Štart!“
„Takže máš spínač, ktorý súvisí s tvojím telom?“ pokračoval George. „No, na tom budeme musieť pracovať. Čo nemáš na svojom tele rada? Poďme, môžeš mi to povedať.“ Ďalej som nehybne hľadela.
„Vieš,“ pokračoval, „mohla by si skúsiť trochu schudnúť. Aspoň trošku. Nemám rád príliš chudé dievčatá. Ale ty vyzeráš tak strašne sedlácky. Tak zdravo. Si zdravá? Stavím sa, že si. Možno si nikdy nemala sex. Možno si ešte panna. Fíha, pannu som tu zatiaľ nestretol!“ Rozhodla som sa, že sa musím zahľadieť na jeden bod na jeho tvári a sústrediť sa naň, namiesto toho, čo hovorí. Vybrala som si bod uprostred jeho čela. Zdalo sa, že je to teraz o čosi ľahšie. Náhle mi tleskol dlaňami pred tvárou. Poskočila som. „Chyba v pohybe! Štart!“
Opäť zatlieskal. Nepohla som ani svalom.
Naklonil sa a fúkol mi do ucha. „Páčilo sa ti to? Áno? Môžem to zopakovať.“ Naklonil sa ku mne. Sledovala som ho pohľadom, ale nepohla som sa.
„Veľmi dobre, Margery, veľmi dobre. Darí sa ti výborne. Myslím, že z teba bude výborný auditor. Hotovo. Prešla si TR 0 dráždenie.“
Pokúsila som sa uvoľniť si telo. Zvláštne, teraz keď som urobila TR 0, zdalo sa mi, že to nedokážem zastaviť. Bez ohľadu na to, ako som sa snažila, mala som pocit, že nedokážem ani žmurknúť. Mala som pocit, akoby mi oči vyliezali z hlavy. Stále som mala ten euforický pocit, ako keď som robila TR 0. Cítila som sa, akoby som skamenela.
George ma potľapkal po pleci. „Neber to osobne,“ poradil mi. „Je to iba súčasť cvičenia. Teraz si ty na rade, aby si ma dráždila.“
S úžasom som na neho pozrela. „To nemôžem,“ vykoktala som zúfalo.
„Prečo nie?“ usmial sa. „Je to iba súčasť cvičenia. Každý to musí robiť. Nie je na tom nič osobné.“
„Viem, ale ja ťa nechcem zraniť.“
„O to práve ide. Nie je na tom nič osobné, keď to robíš. Je to iba súčasť cvičenia, aby si sa stala auditorom. V skutočnosti mi tým pomáhaš, keď nájdeš moje spínače a rozbiješ ich. Tak začni. Iba to skús.“ „Štart!“ Sadol si a pokračoval v TR 0.
Preglgla som. „V poriadku, šéfe,“ začala som. „Ty si mi dal zabrať a ja ti to teraz pekne vrátim. Myslíš, že to vydržíš?“ Zbadala som, že pohol obočím.
„Chyba v hýbaní obočím. Štart!“ povedala som mu.
„Myslíš si, že to vydržíš?“ opakovala som. „Čo si ty vôbec za chlapa? Ako sa ma môžeš pýtať všetky tie úchylné otázky? Do toho ťa predsa nič nie je.“ Potom som iba sedela a nevedela som, čo ďalej. Začala som sa smiať. „George,“ povedala som mu, „ja to neviem robiť. Nie som na to zvyknutá.“
Uvoľnil sa a usmial. „OK, myslím, že na jeden deň sme toho urobili dosť. Tvoj konfront príde. Nepotrvá dlho a budeš vedieť dráždiť kohokoľvek. Ale teraz už stačilo.“
Potriasol mi ruku. „Dokončíme TR-ká zajtra. Možno by si si rada vypočula Hubbardovu kazetu, kým skončí dnešný kurz.“
Ukázal mi kazety, ktoré boli uložené v skrinke v zadnej časti miestnosti. Podal mi kazetu. Zapla som si slúchadlá, vložila kazetu do prehrávača a spustila ju.
Počula som dunivý hlas.
„Vitajte na špeciálnom inštruktážnom kurze v Saint Hill,“ prihováral sa Hubbard svojim neviditeľným poslucháčom. „Aký rok máme?“ pauza, „A.D. koľko?“ Niekto z obecenstva odpovedal „A.D. 15?“ (Neskôr som sa dozvedela, že scientológovia číslujú roky od dátumu publikovania Dianetiky. Takže A.D. 15 bol pre scientológa rok 1965.)
„OK,“ pokračoval medový hlas na kazete. „Na ktorej planéte sme? Na Zemi? Čo také tu vlastne robíme na Zemi?“ Z obecenstva zaznel smiech.
Hubbardov hlas mal hypnotický účinok. Znel tak presvedčene, tak sebaisto. Pevne a presvedčene. Ďalej som počúvala jeho hlas, ako rozprával očarujúce príbehy o rôznych veciach, ktoré v živote urobil. Anekdoty o svojich skúsenostiach v cirkuse, ako námorník, ako fotograf, ako pilot. Zdalo sa, akoby neexistovalo nič, čo by niekedy nerobil.
Po chvíľke som zistila, že je dosť zložité sledovať niť jeho myšlienok. Niektoré vety nedávali zmysel, a ja som rozmýšľala, čo je asi pointou tejto kazety. Ale nedokázala som prestať počúvať. V Hubbardovom hlase bolo čosi podmanivé. Možno práve to, že si bol viac istý sám sebou než ktokoľvek, koho som počula predtým. Ešte aj na kazete vyžaroval veselosť a odvahu človeka, ktorý má svoj život pevne pod kontrolou. „Život je len hra,“ poúčal svoje obecenstvo, „ktorú netreba brať vážne. Vážnosť znamená bremeno.“ To je nový pohľad na vec, uvažovala som.
Udalosti tohto dňa na mňa začínali dopadať. Zistila som, že zívam. Supervízorka prišla ku mne.
„Zlož si slúchadlá,“ prikázala mi stále bezvýraznou tvárou. Ihneď som poslúchla.
„Nájdi si svoje MU,“ povedala stručne.
„Moje MU?“ opýtala som sa unaveným hlasom.
„Áno. Tvoje nepochopené[1] slovo. Jediná príčina zívania pri štúdiu je nepochopené slovo. Takže si to slovo nájdi, potom sa vráť na páske naspäť a vypočuj si to znova.“
„Myslím, že som iba unavená,“ pozrela som na ňu. „Bol to veľmi dlhý deň.“
„Žiadne Q a A!“ zdalo sa, že je nahnevaná. „Podľa techniky je jedinou príčinou zívania pri štúdiu MU. Technika sa nikdy nemýli. Takže si nájdi svoje MU. To je príkaz.“
„OK,“ odvetila som pokorne. Išla som si zobrať slovník. Všimla som si scientologický slovník, ležal na stole. Našla som si výraz, ktorý použila: „Q a A.“
„Q a A,“ čítala som, „znamená otázky a odpovede[2]. Znamená to, že niekto nedostal odpoveď na svoju otázku. Znamená to aj neschopnosť vyhovieť príkazu…“
Pretočila som kazetu naspäť a začala som znova. Naozaj som tam mala nepochopené slovo? Čo keď som iba unavená? Premýšľala som o jej vyhlásení, „Technika sa nikdy nemýli.“ Niečo sa mi na to nepáčilo, ale nebola som si istá, čo presne. Vrátila som sa k počúvaniu kazety a snažila som sa nájsť slovo, ktoré som nepochopila.
O chvíľku však bolo 22:30, a začula som, „Hotovo. Koniec hodiny. Zhromaždime sa okolo a ohlásme svoje úspechy.“
Stoličky zaškrípali o podlahu ako sa všetci vtisli k jednému stolu.
„Dobre,“ stála pred nami supervízorka odmerane. „Kto mal dnes úspech?“
„Ja,“ odhodlal sa jeden zo študentov. Pozrela som sa na mladého chudého chlapca, ktorý sedel oproti mne. „Auditoval som dnes PC (predklíra) a celkom sa odomkol. Naozaj som dnes poznal, že to skutočne pracuje a naozaj môže pomôcť ľuďom. Cítim sa veľmi dobre, že tu máme techniku a som vďačný Ronovi, že nám ju dal.“
Zvyšok triedy zatlieskal.
„A,“ pridal sa ďalší študent, „ja som dnes robil dotykový asist a PC-ova migréna je preč. Tá vec je bomba.“ Ďalší potlesk. „Moja PC dnes konečne zbehla svoje predchádzajúce životy a bol to pre ňu veľký úspech,“ odhodlal sa tretí študent. „Nemôžem sa dočkať ďalšieho sedenia.“
Supervízorka ich prerušila. „Dnes tu máme novú študentku. Toto je Margery, z Michiganu. Chcela by si sa s nami dnes večer podeliť o svoje úspechy?“ Uvedomila som si, že na mňa všetci hľadia s očakávaním.
„No, je to tu pre mňa všetko také nové. Nie som si celkom istá. Myslím, že by ste to nazvali, že som sa odomkla, keď som urobila TR 0. Nemyslela som si, že by som to niekedy dokázala, ale na konci sa mi zdalo, že by som tak vydržala sedieť donekonečna. Naozaj som sa na konci cítila dobre,“ odhodlala som sa, nechcela som ich sklamať. Cítila som úľavu, keď začali tlieskať.
Nemala som ani čas zamyslieť sa nad všetkým, čo sa mi v ten deň prihodilo. Kedy sa vlastne tento deň začal? Zamyslela som sa a pokúsila sa spomenúť. Dnešné ráno v Michigane mi pripadalo ako udalosť zo vzdialenej minulosti.
Pár ďalších študentov sa podelilo o svoje „úspechy,“ a potom nás rozpustili. Kráčala som späť do domu a hľadela nahor na jasné hviezdy západnej oblohy. Bolo to naozaj možné, že som stále žila v tom istom svete a toto boli tie isté hviezdy, ktoré v tú noc žiarili na vzdialenej michiganskej oblohe? Samotný tento svet sa mi zdal ako spomienka z dávnej minulosti. Toto bol celkom odlišný svet. A ja som sa pomaly začínala cítiť ako odlišná osoba.
Ešte aj teraz, cestou k domu, mala som pocit, že by som sa snáď dokázala dotknúť oblohy. Opojná eufória z TR bola ešte stále vo mne.
Cesta k absolútnej slobode, pomyslela som si, keď som hľadela nahor na oblohu s hviezdami Rozmýšľala som, kam ma táto cesta asi zavedie.
Keby som bola vtedy poznala odpoveď na túto otázku, mohla som si ušetriť dvanásť rokov nočnej mory.
[1] Misunderstood (MU) = nepochopený [pozn. prekl.]
[2] Question and answer = otázka a odpoveď [pozn. prekl.]
