Sotva som si ľahla spať, počula som zaklopanie na dvere. „0700, čas vstávať.“
Neochotne som otvorila oči. „Vstávaj,“ pomyslela som si, „inak opäť zaspíš.“ Zavrela som oči a schúlila sa pod tenkú deku, ktorú som dostala proti kalifornskej zimnej noci. Len dve minúty, vyjednávala som. Dve minúty nekonečné pokušenie spánku bojovalo so strachom z Etiky. Nakoniec zvíťazil strach. Minulú noc som bola hore nezvyčajne dlho. Včera prišli do strediska dvaja misionári z lode, oblečený v naškrobených bielych dresoch so zlatými stuhami na pleciach. O jedenástej večer, keď posledný z „verejných“ študentov odišiel po zvyčajnej výmene „úspechov“ po hodine, okolo dvadsať zamestnancov strediska sa zhromaždilo pred auditóriom vypočuť si misionárov.
„Technika napreduje,“ povedali nám. „Máme úspechy na každom kontinente. Svetové hodnoty sú v Blahobyte (vysoký stav v Etike). Uplatňujeme naše Prikázané zámery (čo Ron chce) po celej zemi. Vyklírovanie tejto planéty sa každým dňom približuje.“
Povedali nám, že sa minulý mesiac založili dve nové strediská v Južnej Afrike. Nové stredisko v Nemecku a „Org“ v Taliansku. Hodnoty „mäsa PC“ (nových ľudí v scientológii) sú takmer dvojnásobné oproti tomuto času vlani.
Hovorili nám o „Ronovi“ a živote na lodi. Hubbard práve robí výskum vyšších „úrovní OT“. Bola to preňho namáhavá skúsenosť a vravelo sa, že výskum týchto horných úrovní je extrémne nebezpečný, a že každý, kto do týchto oblastí zabŕdol pre Hubbardom, našiel len svoju smrť. On sám to zvládol celý roztrasený, ale živý.
Nasledovali zvyčajné rituály, ovácie Ronovi a salutovanie pred jeho obrazom, dlhé ovácie po každom oznámení úspechu, zvyčajná kázeň pre všetkých, aby sme nasledujúce mesiace posunuli svoje hodnoty ešte vyššie. Všetci sme dostali sme podklady, podľa ktorých máme napísať „Ronovi“ osobný list o našich úspechoch a vďake za jeho príspevok k prežitiu ľudstva.
Bolo 1:30 ráno, kým sa zhromaždenie rozpustilo a ja som sa dotackala domov. Ako som sa dostala do postele, som si nepamätala.
Vyčerpanosť bola naším každodenným chlebom, každodennou obeťou každého z nás pre vznešený cieľ spásy planéty. Jedného rána som si uvedomila, že sa mi nič nesníva. Spánok sa stal číro nevedomou skúsenosťou, niečo ako uspanie pri operácii. Medzi ľahnutím a zaspaním, a ranným zobudením akoby neprebehol žiaden čas.
Uvedomila som si neznámy zvuk. Jemné a rytmické klopanie na sklo. Dážď. Už pár týždňov tu nepršalo. Pozrela som sa zachmúrenú oblohu, ktorá dokonale zrkadlila moju náladu.
Náhle sa do môjho vedomia vtisol strach. Etika. Už som mala v študentskom hárku dva záznamy za neskorý príchod na hodinu a vedela som, že tretí z nich by znamenal disciplinárne konanie.
Natiahla som sa po sveter a zbehla som do kúpeľne. Dvere boli zamknuté a pred nimi čakali ešte dvaja. Mám ja ale šťastie. Prijala som svoj osud a postavila sa za neznámeho muža. Nikto nehovoril. Predpokladám, že boli všetci príliš unavení aj na ranný pozdrav. Inak, ako som si už všimla, scientológovia slovami neplytvajú. Komunikácia sa obmedzuje na funkčnú, bez luxusu buržujských zdvorilostí. A za daných okolností by „dobré ráno“ znelo akosi pokrytecky.
Pravidlá ubytovne nariaďovali trojminútový limit v kúpeľni. Sprchovať sa máme cez prestávky alebo v čase menších nárokov na kúpeľňu. Šplechla som si studenej vody do tváre v snahe prebrať sa.
V kuchynke prebiehalo zvyčajné raňajkové šialenstvo, keď sa okolo dvadsať nájomníkov snažilo stihnúť svoj post či kurz pred neúprosnou hranicou ôsmej hodiny.
„Len kávu, prosím,“ povedala som Glende, ktorá bola práve kuchynská I/C (služba). „Zase sa mi podarilo zaspať. Budem hladná, ale aspoň nezmeškám kurz.“
„Tu máš,“ podala mi vysušenú škoricovú rolku po záruke. „Ešte máš pár minút. Dnes mešká každý. Hubbard snáď vymyslel nejakú náhradu za spánok. Misionári si sem prišli o siedmej po raňajky. Keď som im povedala, aby počkali, pridelili mi stav Prekážky. Aj bez toho som na dnes mala kopu práce,“ zahundrala znechutene.
„Jaj, to sa ale nemáš hádať s misionárom z lode,“ pozrel na svoju ženu Gerry. „Iba ak si koleduješ o problém. Počul som, že nariadili všetkým zamestnancom L.A. Org iba fazuľu a ryžu, dokiaľ sa nezlepšia ich hodnoty. A piatim z vedenia dali 72-hodinový limit na nápravu. Videl som ich včera v Org so sivými páskami na ramene, ako kreslia plány. Kruhy pod očami, neoholení. Nespali tri dni. Musí to byť drsné. Teraz to ľutujú,“ uškrnul sa.
Mala som rada tento pár. Gerry bol herec v Hollywoode na čiastočný úväzok a Glende sa nejako podarilo získať kuchynský post, takže sa mohla o svojho dvojmesačného syna postarať sama. Pred dvoma mesiacmi rodila v miestnosti oproti mne, iba s pomocou Gerryho a pôrodnej asistentky. Nikdy som predtým nezažila domáci pôrod, takže som Glendu silne obdivovala.
„Ja by som na loď nešiel ani za svet,“ poznamenal Jon, tichý uniformovaný dvadsaťročný Dán. Bol to auditor 8. triedy, najvyššie vycvičený človek v budove, a vďaka tomu veľmi vážený. „Počul som, že tam hádžu ľudí cez palubu každé ráno. To patrí k novým trestom v Etike. Alebo zatvárajú ľudí na týždeň do podpalubia. Som rád, že tam nie som,“ povedal vďačne.
„Prečo by hádzali ľudí cez palubu?“ pýtala som sa s nedôverou. „To znie nebezpečne.“
„Myslím, že im tam potom hodia záchranné koleso,“ odpovedal, keď preglgol posledný hlt kávy. „Ale isteže je to nebezpečné. Ak sa pri páde udrieš o bok lode, môžeš sa rozlúčiť so životom. Myslím si, že v starom dobrom smradľavom L.A. mám väčšie šance.“ Odložil šálku do umývadla a zasalutoval pri odchode. „Dovidenia neskôr.“
„Padám tiež,“ prehltla som posledný kus rolky s hltom kávy. „Mám presne tridsať sekúnd, aby som dosadla na stoličku. Vďaka za kávu, Glenda.“ Vybehla som z dverí a preletela strediskom.
Práve načas. Dopadla som na stoličku, práve keď supervízorka zakričala svoje zvyčajné. „Hotovo. Začiatok kurzu.“ Varovne na mňa pozrela. „To bolo s odretými ušami, Wakefielová. Daj si pozor na etiku.“ Súhlasne som prikývla a rýchlo sa zahĺbila do kontrolného hárku. Ešte si čo-to prečítam a budem môcť auditovať, pozrela som spokojne na stránky plné značiek, ako som postupne vypĺňala položky.
Aileen a Antonio odišli spolu na misiu. Hovorilo sa, že pomáhajú založiť nové umelecké stredisko v Kanade. Keď odišli, cítila som sa opustená, ale aspoň som mohla rýchlejšie napredovať na kurze.
Prešla som na ďalšiu položku kontrolného hárku. Bola to esej nazvaná „Evolúcia človeka.“
„Človek,“ začal Hubbard,
…dokázateľne začal ako jednobunkovec, bez problémov s medzibunkovými vzťahmi. Rozvíjal sa pomocou protiúsilia do tej miery, do akej sa mnohé bunky spájali s jednou ústrednou riadiacou v strede. Potom sa spojil s druhým riadiacim centrom a spoločne sa organicky vyvinul na človeka.
Problémy samotných jednobunkovcov boli náročné ale nekomplikované, mali totiž vzťahy iba s prostredím v jeho najhrubšej forme: čistý MEST. Tieto problémy zahŕňali fenomény ako explózie kozmických lúčov.
Ako je to možné, uvažovala som, že vždy zároveň rozumiem aj nerozumiem tomu, čo Hubbard píše. Naučila som sa neklásť otázky. To malo iba jediný výsledok – sedenie „vyjasňovania slov“, počas ktorého som si musela vyhľadať každé slovo v bulletine pripojená na E-meter, čo bola veľmi únavná záležitosť. Naučila som sa s tým radšej pasovať v tichosti.
„Problémy bunkovej kolónie,“ pokračoval Hubbard,
…s jediným kontrolným centrom boli ešte podobné ako u jednobunkovca. Protagonista mal iba jednu osobnosť a jedného antagonistu, MEST. V tomto období nachádzame problémy rastlín a bezstavovcov.
Medziľudské vzťahy, keď sú zložité, majú svoj pôvod v elementárnych problémoch dvojitej kontroly, kde si momentálne kontrolné centrum pletie svoje pradávne problémy s partnerským centrom, s problémami, ktoré môže mať organizmus s inými jednotlivcami v prostredí.
Evolúcia človeka poskytuje mnoho fascinujúcich stránok, ale všetky majú jednoduchý základ. V podstate existujú len dva druhy problémov: Problémy medzi riadiacim centrom mysle a živlami, a problémy medzi riadiacim centrom mysle a alternatívnym riadiacim centrom.
Auditor potrebuje iba rozoznať, v každom prípade, základné zmätenie predklíra v každej z týchto dvoch množín.
Zúfalo sa mi chcelo zívnuť, ale potlačila som to. Prečítala som si odsek znova, našla som si slovo „protagonista“. „Hej,“ pomyslela som si, „to dáva nejaký zmysel, myslím.“ Podpísala som príslušné miesto označujúce, že som si prečítala esej.
Ukradomky som sa pozrela po učebni. Dvaja študenti robili TR 0 na opačnom konci miestnosti, dvaja ďalší ich zatiaľ dráždili. Jeden z nich hral anglický prízvuk.
„Reku, kámo,“ povedal a potľapkal svojho partnera po pleci, „či bys vedel, kde bych našiel dáku ritku? Už to bolo sakra dávno…“ Jeho partner sa usmial. „Chyba v úsmeve. Štart!“ povedal prísne. „Reku, kámo,…“ začal znova.
Moja kamarátka Kris bola ponorená do hlinenej konštrukcie. Dvaja ďalší študenti počúvali kazety. Ďalších dvadsať ľudí ticho študovalo pri dvoch dlhých stoloch, tak ako ja.
Začala som fantazírovať o tom, aké by to bolo v posteli, zahrabaná pod prikrývkou, keby som sa aspoň raz mohla vyspať tak dlho ako chcem. Pamätala som si zo školských čias tie daždivé rána, keď mi prvá hodina začínala o desiatej a ja som mohla do deviatej spať. Teraz mi to v spomienkach pripadalo ako neuveriteľný luxus. Hlava mi padla dozadu. Naozaj som začala zaspávať. Zaryla som si nechty do dlaní a snažila sa udržať v bdelom stave. Prelistovala som stranu v kontrolnom hárku.
História človeka. Napísal Hubbard. Nalistovala som úvod a začala čítať.
Toto je chladnokrvný a vecný popis tvojich posledných šesťdesiatich biliónov rokov.
Zažmurkala som a čítala ešte raz. Áno, bolo tam práve to. Čítala som ďalej.
Skúškou každého poznania je jeho užitočnosť. Robí to človeka šťastnejším a schopnejším? Vie vďaka tomu lepšie dosiahnuť svoje ciele?
Toto je užitočné poznanie. S jeho pomocou môžu slepí vidieť, chromí chodiť, chorí vyzdravieť, šialenci nájsť príčetnosť a príčetní sa stať ešte príčetnejšími. Vďaka nemu sa stovky schopností, ktoré človek skúšal obnoviť, stanú opäť jeho.
Pomníky, dávne životné hodnoty, staré diplomy a medaile sa overia v každom detaile platnosti „mnohých životov“. Tvoj E-meter ti to povie.
Ako som čítala, zistila som, že kniha sa delí na popis udalostí na minulej „dráhe genetickej entity“, a udalosti na minulej dráhe thetana, čiže duše. Genetická entita sa týkala tých udalostí, ktoré sú údajne nahrané na bunkovej úrovni v tele človeka. Udalosti „bytosti theta“ boli spomienkami samotnej osoby, jej duše.
Niektoré minulé udalosti sú podľa Hubbarda spoločné pre nás všetkých na bunkovej úrovni:
1. Atóm. V prvom štádiu existencie hmotného života, popísaný Hubbardom ako „stav pohybu s predklírom v strede, okolo ktorého cestujú prstence pohybu.“
2. Kozmický dopad, v ktorom „kozmické lúče vstupujú do tela vo veľkom množstve a občas explodujú v tele.“
3. Fotónový konvertor, v ktorom sme, ako riasy a planktón začali „prijímať obživu z fotónov zo slnka a minerálov z mora.“
4. Pomocník, čo je „mitóza, alebo rozdelenie bunky“, kedy sa jedna polovica rozdelenej bunky snaží pomôcť druhej polovici prežiť.
5. Škebľa. Keď sa restimuluje, človek môže mať problémy s otváraním a zatváraním čeľustí.
6. Vzlykač. Dvojžiabrovec, prvé stvorenie, ktoré vyšlo na zem. Dôležitý medzník v našom vývoji. Vzlykač sa neskôr vyvinul na ľudské oči, a jeho vypumpovávanie slanej vody je základným dôvodom, prečo plačeme.
Ďalšie medzníky v našej evolučnej minulosti obsahovali: vtáky, byť zjedený, leňochod, opica, tlupový človek a jaskynný človek.
V kontraste k nim sú minulé udalosti bytosti theta. Tam patrí:
2. Šašo v krabičke. „Trik votrelcov, metóda ako polapiť thetanov.“ Thetan dostane krabičku obrázkov a „keď zloží vrchnák, krabička prudko vybuchne.“ Ľudia, ktorým sa restimuluje tento incident, hovorí Hubbard, zvyknú byť veľmi zvedaví na krabice s obilninami.
2. Rozpoľovač. „Napoly svetlé, napoly tmavé delo, ktoré vystreľuje vlnu. Polovica tejto vlny, zvyčajne čierna, zasiahne pravú stranu tela obete; druhá polovica v tom istom výbuchu, zvyčajne svetlá, zasiahne ľavú stranu obete.“
Rozpoľovač sa stal súčasťou náboženských symbolov a skutočne sa nachádza v náboženstvách.“
3. Prvá kópia. Udalosť, ktorá je v každého „banke“, čiže reaktívnej mysli. Pôvodne vznikla v tejto galaxii asi pred miliónom rokov. V nej sa „ťahajúco tlačiaca vlna odohrá proti nemu (predklírovi), najprv na jeho ľavej strane, potom na jeho pravej, a znova a naspäť z boka na bok, kým leží v hlbokej somatike. Keď skončí táto terapia, predklír je ponorený do vriacej vody a potom ihneď do ľadovej vody. Potom je predklír položený na stoličku a rotovaný dokola.“
Keď sa táto udalosť „zbehne“ čiže vyaudituje, Hubbard tvrdí, že zmiznú „veci ako astma, problémy priedušiek, chronická nádcha a mnoho ďalších chorôb“.
4. Pred Zemou. Udalosť, pri ktorej je thetan „privolaný pred koncil, kde sa naňho mračia, a potom ho pošlú inde ako bol.“ Zámerom je urobiť z človeka „poslušnejšieho kolonizátora“.
5. Spájač, kde sa „človek „zabalí“ s ostatnými dušami pomocou elektroniky“.
6. Ľadová kocka, kde „je bytosť zabalená do ľadu, prenesená do novej oblasti a zvyčajne zhodená do oceánu.“ Keď sa restimuluje tento incident, človek môže trpieť chronicky studenými rukami a nohami.
7. Medzi životmi. Známy implant medzi životmi. Pri tejto udalosti človek „„v správe“ dostane silný zabúdací implant a potom je zostrelený dole do ďalšieho tela tesne pred zrodením.“
O týchto implantoch Hubbard píše: „Správnou stanicou je pre väčšinu Mars. Niektoré ženy sú spravované stanicami na iných miestach slnečnej sústavy. Občas sa pritrafí správna stanica na Zemi. Správne stanice sú chránené obrazovkami. Posledná marťanská správna stanica bola založená na Pyrenejach.“
8. Vyžarovač. „To je veľké žiariace teleso s rádioaktívnym materiálom, ktoré visí magicky v riedkom vzduchu, akýsi boh, vševediaci. Jeho pulzovanie privedie jedinca do tranzu.“
Začínala ma bolieť hlava. Zdvihla som zrak od knihy a pozrela sa po triede. Chcela som sa opýtať niečo ohľadom toho, čo som čítala, ale musela som počkať na prestávku, keď budem v bezpečí mimo nepretržitého dozoru supervízorky.
Ďalšie udalosti na dráhe theta, čítala som ďalej, sú: dvojité telo, theta pasce, budovač tela, kolísač, vír, odrážač, krútič, kameňák, boxer, padač, vzdelanie, a pasca na muchy. O tej poslednej Hubbard napísal:
Bola z gumeného materiálu. Thetan, ktorý sa do nej dostal, sa udieral do materiálu a bojoval s ním, dokiaľ nebol dostatočne psychotický, aby reagoval na vesmírne fyzikálne zákony reakcie na pohyby. Z tejto pasce ho vybrala skupina dobrákov, ktorí ho zachytili pre jeho vlastné dobro a naučili ho náboženský cukor a sirup, kým ho nezačali považovať za vhodného, aby sa pridal do ich skupiny.
Zavrela som knihu a pozrela sa po miestnosti. Kris sedela pri stole oproti mne. Supervízorka sa starala o svoje papiere. Vedela som, že sa na kurze nesmieme rozprávať, ak práve nemáme takú úlohu. Byť prichytený pri rozhovore znamenalo ružový papier a Etiku.
Natiahla som ruku a dotkla som sa Krisinho balíčka. Pozrela na mňa. Držala som Históriu človeka tak, aby videla nadpis.
„Čítala si to?“ zašepkala som.
„Hej,“ odpovedala pošepky.
„Čo si o tom myslíš? Je to fakt?“
Prikývla. „Asi hej. Tiež mi to pripadalo dosť divoké. Myslím, že je to asi nejaká analógia alebo symbolika alebo niečo také.“
„Ale čo ak to všetko myslí vážne? Akože, viem, že sme sa vraj vyvinuli z opíc, ale nechce sa mi veriť, že som bola škebľa.“
„Možno to nejako súvisí s vyššími úrovňami,“ pozrela bojazlivo na supervízorku.
„Neboj, robí si papiere,“ upokojila som ju. „Som len zmätená. Viem, že Hubbard je Zdroj. A verím, že čo povie, to je pravda. Ale toto je naozaj divoké.“
„Možno to má nejaký dôvod, ktorý my nepoznáme. Vieš, podľa mňa je jediná dôležitá vec auditing. Technika funguje. Keď začneš auditovať, uvidíš.“
Supervízorka zdvihla zrak a prezrela si triedu. Rýchlo som sklonila hlavu nad materiály a dala Kris signál, nech je ticho.
Kiež by tu bol Antonio, pomyslela som si. Viem, že by mi to vedel vysvetliť. Vždy poznal na všetko odpoveď. Spravila som si v hlave poznámku, že akonáhle sa vráti do strediska, mám sa ho opýtať na knihu.
Ďalších pár dní na kurze sme strávili učením sa narábať s E-metrom. Keďže som nemala vlastný merač, dohodla som sa predtým a Antoniom, že počas jeho neprítomnosti môžem použiť jeho. Inak by som musela nejako nahrabať peniaze na svoj vlastný merač.
Na cvičeniach E-metra som sa naučila udržať ručičku na stupnici pomocou tónového gombíka, ktorým sa kompenzovali pohyby ručičky mimo displej. Naučila som sa nastaviť správne citlivosť pre každého, koho som auditovala, pretože rôzni ľudia môžu mať rôznu citlivosť na merači. Ľudia, ktorý na merači dobre „neukazovali“, potrebovali vyššie nastavenie citlivosti ako tí, čo dobre ukazovali.
Ďalšia časť tréningu E-metra spočívala v rozlišovaní rôznych typov „ukazovania“. Keď ručička prudko švihla napravo, nazývalo sa to „pád“. Bol to signál, že z „PC-ovho prípadu prichádza (elektrický) náboj“, inými slovami, že sa uvoľnilo neželané duševné napätie.
Veľmi dlhý pád napravo sa nazýval „veľké sfúknutie“. Iné pády boli buď „krátky pád“ alebo „dlhý pád“. Rozdiely v ukazovaní boli pre auditora dôležité. Nájdenie miesta, ktoré si predklír musí „zbehnúť“ často záviselo od dĺžky pádu ručičky na displeji merača.
Keď ručička švihla naľavo, volalo sa to „vzostup“. Vzostup znamenal, že auditovaná osoba práve „zamyká“ čiže akumuluje myšlienkovú hmotu. Jeho „prípad“ je stále silnejší. Ak bola jeho „TA“ čiže tónová ručička nastavená vysoko na začiatku sedenia, znamenalo to, že má niečo restimulované, a možno bude potrebovať „kontrolné sedenie“ pred auditovaním súčasných záležitostí, aby sa zistilo, čo ho tak znepokojuje.
Ďalšie úkazy ručičky boli „theta bop“, rýchle kmitanie ručičky; „rock slam“, pohyb, ktorý zvyčajne znamenal, že osoba má „zlé úmysly“, alebo je SP; „špinavá ručička“, trhaný nepravidelný pohyb, ktorý zvyčajne znamenal, že predklír má „withholdy“, čiže niečo auditorovi tají.
Trénovala som s E-metrom niekoľko dní, zbiehala fiktívne sedenia s veľkou bábikou sediacou v kresle oproti mne, až kým bol nebola celkom zvyknutá na používanie presných dianetických príkazov počas obsluhy E-merača.
Nakoniec som bola pripravená auditovať svojho prvého predklíra.
Priradili mi Tommyho, ďalšieho študenta z kurzu. Bol to umelec, ktorý písal poéziu a ilustroval ju detailnými a zložitými perokresbami jemným čiernym perom. V stredisku bol veľmi obľúbený a bola som poctená, že môžem byť jeho auditorom.
Vrátili sme sa do domy, kde som si rezervovala jednu z dvoch izbičiek na poschodí, používaných na auditing. Uprostred stola som už mala pripravený E-meter. Na mojej strane papiera bol papier a perá, pomocou ktorých som mala viesť záznam sedenia, ktorý odovzdám „C/S“ (supervízorovi prípadu) po sedení.
Sadli sme si oproti sebe. Tommy si zobral malé plechovky V-8 pripojené káblami na merač. Usmial sa na mňa.
„Si dostatočne vyspaný?“ opýtala som sa ho. Vždy sa bolo treba pred začiatkom sedenia ubezpečiť, že sa predklír dostatočne vyspal a nie je hladný.
Prikývol.
„Si hladný?“
„Nie.“
„Dobre. Sedenie začína,“ oznámila som. Na pracovný hárok som si zapísala čas začiatku sedenia.
Začiatok sedenia bol jednoduchý. Mala som mu položiť sériu otázok zo zeleného hárku, ktorý sa nazýval… „Zelený formulár“. Odpovede predklíra na otázky z tohoto formulára určia, čo budeme „zbiehať“ na sedení.
Kým sme prešli formulár, Tommy priznal, že nedávno trpel bolesťami hlavy, pri ktorých cítil ostrú bolesť za očami. Ukázalo sa, že toto je tá správna položka na zbehnutie.
Pozrela som na Tommyho svojím najlepším TR 0. „Nájdi udalosť obsahujúcu ostrú bolesť za očami,“ prikázala som. Zavrel oči. „OK,“ odpovedal.
„Dobre. Kedy to bolo?“
„Včera. Na kurze. Bolela ma hlava.“
„V poriadku. Ako dlho to trvalo?“
„Asi tri hodiny. Väčšina z toho bola poobede. Cítil som pritom aj závrat.“
„OK. Prejdi na začiatok tejto udalosti a povedz mi, keď tam budeš.“
„Áno, som tam,“ odpovedal, oči mal stále zatvorené.
„OK. Teraz si prezri túto udalosť až do konca,“ diktovala som ďalší príkaz.
„OK,“ povedal po dlhom tichu.
„Dobre. Teraz mi povedz, čo sa stalo.“
„No, len som tak sedel v učebni a zrazu na mňa prišla bolesť hlavy, ako sa mi v poslednom čase stávalo. Bolo to ako záblesky bolesti spoza očí. Mal som ťažkosti poriadne vidieť. A bolelo ma brucho.“
Nechala som ho predstaviť si tú udalosť ešte raz, a opýtala som sa ho, či je obraz bledší alebo zreteľnejší.
„Zreteľnejší,“ odpovedal.
„OK. Je aj dávnejšia podobná udalosť obsahujúca ostrú bolesť za očami?“ Čakala som, kým si v duchu nájde príslušný obraz. O pár minút si spomenul na ďalšiu bolesť hlavy pred pár dňami. Zbehli sme ju rovnakým spôsobom.
Celý auditing sa musí robiť veľmi presne. Akákoľvek odchýlka od presného Hubbardovho postupu sa nazýva „squirreling“ a je proti Etike. Opakovaný squirreling môže skončiť vylúčením zo scientológie a vyhlásením za Supresora.
Keď sme si takto prešli niekoľko podobných Tommyho spomienok v tomto živote, opýtala som sa na ešte predchádzajúcu udalosť.
Bol dlho ticho.
„Ja neviem. Zdá sa mi, že vidím nejakú trávnatú lúku.“
„V poriadku,“ potvrdila som mu. „Kedy to bolo?“
„Asi pred tisíc šesťsto rokmi,“ povedal a otvoril oči.
„Ako dlho to trvalo?“ opýtala som sa.
„Nie dlho. Asi polhodinku,“ opäť zavrel oči.
Ukázalo sa, že udalosť nastala v čase, keď bol mníchom v starovekom Taliansku. Bol oslepený za svoje kacírske názory.
Keď sme si zbehli túto udalosť, opýtala som sa, či existuje aj dávnejšia udalosť. Začala som sa čudovať, kedy sa toto sedenie skončí. Vravelo sa, že niektoré sedenia trvajú aj osem až desať hodín.
Tommy našiel dávnejšiu udalosť. Bolo to pred niekoľkými miliónmi rokov, v implante, keď mu okolo hlavy pripevnili kovovú pásku, ktorú potom postupne pomaly uťahovali a spôsobovali mu tým ostrú bolesť hlavy. Konečne po skončení tejto udalosti Tommy otvoril oči a usmial sa na mňa.
„Tak asi preto som mal všetky tie bolesti hlavy,“ povedal veselo. „Všetko to čítanie o implantoch zrejme aktivovalo moje bolesti. Je fajn to vedieť. Snáď už teraz prestanú.“
„Výborne,“ opätovala som mu úsmev. „Chcela by som ti oznámiť, že tvoja ručička pláva. Koniec sedenia.“
Položil plechovky a natiahol sa.
„Bolo to super,“ zívol. „Ďakujem.“
Vypla som merač a povedala Tommymu, aby šiel za skúšajúcim, kým ja vyplním záverečné hlásenie o sedení. Bolo nevyhnutné, aby predklír po každom sedení navštívil skúšajúceho. Skúšajúci po sedení skontroloval jeho „TA“ (polohu tónovej ručičky) a pohyb ručičky, aby sa ubezpečil, že ručička pláva a sedenie prebehlo správne. Správu od skúšajúceho bolo treba priložiť k papierom pre C/S.
Dopísala som sedenie. Vyplnila som formulár k sedeniu, starostlivo som zaznačila pozíciu tónovej ručičky na konci sedenia a čas ukončenia sedenia.
Vrátila som sa do strediska, zobrala správu o preskúšaní a odovzdala svoje materiály C/S. To je úľava, pomyslela som si. Všetko prebiehalo tak, ako malo. Veselo som očakávala „výbornú“, ktorú dostanem od C/S (všetky sedenia sa známkovali).
Vrátila som sa do učebne a ukázala Kris vztýčený palec. „Je to pohoda,“ povedala som jej.
„Vidíš. Hovorila som ti. Ešte počkaj a uvidíš. Je to pecka,“ zašepkala. Obe sme pokračovali v čítaní.
Ďalší deň som auditovala Tommyho „pocit závrate“. „Základná“ udalosť na tejto „reťazi“ sa ukázala ako ďalší implant spred miliónov rokov, keď ho otáčali na nejakom prístroji vystaveného elektronickým lúčom. Odovzdala som aj toto sedenie a dostala svoju druhú „výbornú“. Bola som na seba hrdá.
Vrátila som sa do strediska pre svoje tretie a dúfajme, že posledné sedenie. Ak uspejem aj v tomto sedení, dokončila som kurz. Budem potom plne vyučená Hubbardova Auditorka štandardnej dianetiky, schopná auditovať „platiacich PC“ a finančne tým pomáhať stredisku.
Vrátila som sa k supervízorkinmu stolíku pre svojho ďalšieho prideleného predklíra. Bol to mladý chlapec, ktorý sedel na vedľajšej stoličke.
„To je Dávid, tvoj predklír,“ povedala supervízorka, ani nezdvihla zrak. Chlapec stál predo mnou a tváril sa hanblivo.
„Doviedli ma sem rodičia,“ povedal. „Sú v Sea Org. Mám problémy s pomočovaním. Hovoria, že mi pomôžete.“ To ma zaskočilo, ale usmiala som sa. „Koľko máš rokov, Dávid?“ opýtala som sa.
„Osem,“ odpovedal.
Pozrela som neisto na supervízorku. „Ako môžem auditovať osemročného?“ opýtala som sa jej.
„Kde v technike si čítala, že sa v takomto veku nedá auditovať?“ odpovedala mrazivo.
„Nikde, aspoň myslím,“ zakoktala som sa, „ale…“
„Dávaj si radšej pozor na etiku,“ povedala prísne, „a teraz si odveď svojho predklíra na sedenie.“
Pozrela som na Dávida. „Dobre, OK. Tak poď, Dávid. Uvidíme, čo to spraví.“ Ticho kráčal vedľa mňa až k domu.
„Dávid, ako dlho sú tvoji rodičia v Sea Org?“ opýtala som sa.
„Tak dlho, ako si pamätám. Myslím, že odkedy som sa narodil. Moja staršia sestra je v Admirálovej Posolskej Org na lodi. Posiela mi pohľadnice.“
Počula som o tej skupine mladistvých dievčat a chlapcov, ktorí slúžili ako Hubbardova osobná služba na lodi. Hovorilo sa, že sú vychovávaní na vedúce posty v organizácii.
„A čo ty, Dávid? Chodíš do školy?“
„Chodím do scientologickej školy. Učíme sa TR-ká a kopu iných vecí. O štyri roky budem mať dosť rokov, aby som sa tiež pridal k Sea Org,“ odpovedal. „Budem robiť na lodi a stanem sa slávnym auditorom. Budem cestovať po celom svete.“ Kopol do kamienka na ceste.
„Stretávať sa s rodičmi často?“
„Občas. Keď sem prídu. Ale väčšinou sú preč. Zvyčajne zostávam so staršími deckami v AO. Tam robia moji rodičia, keď sú tu,“ odpovedal.
Pozrel na mňa. „Je to OK, že ma budeš auditovať?“ opýtal sa neisto.
„Hej, asi áno. Už ťa niekto predtým auditoval?“
„Áno. Veľakrát. Niekedy ma auditoval ocko. Keď ochoriem, dostanem sedenie. Alebo keď si musím napraviť etiku,“ povedal vecne.
Prišli sme k domu. Zavesila som na dvere ceduľku: „Sedenie. Nevyrušovať!“ Dávid si sadol sa stôl a zdvihol plechovky. trpezlivo sedel a čakal, kedy začnem sedenie.
Opýtala som sa úvodné otázky o spánku a jedle. „OK, Dávid,“ povedala som a doladila merač. „Začíname sedenie.“
Najprv som zisťovala, aké „somatiky“ sa spájajú s jeho pomočovaním. „Pocit vlhkosti“ bol najvýraznejšou položkou.
„Nájdi udalosť obsahujúcu pocit vlhkosti,“ povedala som mu nežne.
Zavrel oči. Už v tom má prax, uvedomila som si.
V odpoveď na moju otázku si spomenul na niekoľko prípadov v minulosti, kde si pomočil posteľ, každá z nich sa odohrala dávnejšie.
Požiadala som ho o ešte dávnejšiu udalosť. Sústredil sa so zatvorenými očami.
„Vidím loď,“ povedal. „Behajú po nej ľudia. Všetci kričia.“
„Kedy to bolo?“ opýtala som sa ho pokojne.
„Dávno,“ odpovedal. „Skôr ako som sa narodil. Myslím, že asi pred päťdesiatimi rokmi.“
„Ako dlho to trvalo?“
„Trvalo to niekoľko hodín. Loď sa potápa. Každý behá dokola a kričí.“
Previedla som ho udalosťou pomocou presných príkazov, ktoré som sa naučila. „Povedz mi, čo sa stalo,“ povedala som a on stále sedel so zatvorenými očami.
„Som v malej izbe. Som v kolíske. Voda stúpa ku mne. Som celý mokrý. Počujem, ako ľudia kričia na chodbe. Neviem, kde sú moji rodičia. O chvíľku mi voda vystúpila nad hlavu.“ Otvoril oči a smutne na mňa pozrel.
„Bol som na tej lodi ako bábätko a utopil som sa,“ povedal. „Myslím, že to bol Titanic.“
„V poriadku,“ potvrdila som mu. Opýtala som sa ho, či bola aj nejaká dávnejšia udalosť.
„Nie, iba táto,“ povedal rozhodne. „Bol som bábätko na Titanicu a utopil som sa.“ Previedla som ho cez tú udalosť znova.
„To je všetko. To som ja. Moji rodičia odišli a nechali ma v tej izbe na Titanicu a ja som sa utopil.“
Nikdy neinvaliduj predklírove dáta, bolo jedno z neprekročiteľných pravidiel Auditorského kódexu.
Takže som ukončila sedenie. Dávid sa na mňa usmieval.
„Znamená to, že už sa nikdy nepocikám?“ opýtal sa ma.
„Myslím, že musíme počkať a potom uvidíme,“ povedala som. Nechcela som naňho preniesť svoje pochybnosti.
„Takže hybaj do strediska a choď za skúšajúcim.“
O pár minút sedel Dávid na stoličke pri supervízorke a čakal na jedného z mladistvých pomocníkov z Org, aby ho odviedol domov. Sadla som si na svoje miesto v učebni a sledovala, ako odchádza, držiac za ruku mladého pomocníka. Cítila som akúsi ťažobu, ale netušila som, čo to je. Čakala som než sa „C/S“ vráti s mojím sedením.
O pol hodiny neskôr supervízorka nahlas zakričala: „Všetci dávajte pozor. Margery práve ukončila Kurz dianetiky. Odteraz je Hubbardova Auditorka Štandardnej Dianetiky!“
Vzápätí zaznel potlesk v celej triede. Vstala som. Vedela som, že teraz musím predniesť povinný prejav.
„Bolo to o dosť ľahšie, ako som si spočiatku myslela,“ povedala som v snahe vysloviť niečo pozitívne a nedať najavo zmätok vovnútri. „Viem, že ma čaká veľa zaujímavých sedení. Teším sa na svoju prácu auditora, keď budem klírovať túto planétu.“ Ďalší potlesk. Sadla som si.
Prišla ku mne supervízorka. „Ďalším krokom je hlásenie úspechu,“ povedala a podala mi ružový papier, na ktorý napísala moje meno a slová: Smerovací formulár hlásenia úspechu.
Prešla som chodbou ku dverám s nápisom: „Úspechy a certifikáty“.
Zaklopala som. Beverly, zavalitá žena, jedna zo zamestnancov strediska, mi podala papier, ktorý mal navrchu obrázok husi letiacej ponad oblaky. Na vrchu papiera bolo veľkým modrým písmom napísané: „HLÁSENIE ÚSPECHU“.
“Toto vyplň,” poučila ma Beverly. “To sa robí po skončení každého kurzu.”
„Čo keď to niekto nechce vyplniť?“ opýtala som sa zvedavo.
„Tak potom sa ten niekto musí vrátiť na kurz a zistiť si, čomu nerozumel,“ odpovedala mi. „Ak niekto nie je spokojný s kurzom, znamená to, že má na kurze nejaké M/U (nepochopené slovo). Nemôže skončiť kurz, kým si ho nenájde.“
„Aha. Veď ja som sa len tak pýtala,“ pozrela som na papier.
„Mala som na tomto kurze niekoľko úspechov,“ napísala som. „Auditovanie bolo ľahšie, ako som si pôvodne myslela. Cítim sa dobre, keď viem, že môžem ľuďom pomáhať s ich problémami.“ Podala som papier Beverly.
„OK. Tu si už všetko skončila. Popoludní si môžeš prísť vyzdvihnúť certifikát. Neraz si pripravená na presmerovanie na ďalší kurz. Vezmem ťa k registrátorovi.“ Namáhavo sa zdvihla zo stoličky.
O desať minút som sa zapísala a dostala študijné materiály na nasledujúci kurz „Úroveň 0“.
Bola som na správnej ceste. Týmto tempom, pomyslela som si optimisticky, dosiahnem Úroveň 6 do roka. Vrátila som sa na stoličku. Nikto mi nevenoval pozornosť.
Neskôr popoludní som sa vrátila pre svoj certifikát. Vyzeral veľmi pôsobivo. Moje meno bolo vytlačené zlatým písmom. Bola na ňom úradne vyzerajúca pečať, na ktorej bol odtlačok pečiatky a dátum. Spokojne som pozrela na svoj hmatateľný dôkaz prvého scientologického úspechu.
*
Keď som sa o mnoho rokov neskôr vrátila domov do Michiganu, rozložila som si všetky svoje ťažko získané scientologické certifikáty na posteľ. Vyzerali tak oficiálne. Bohužiaľ, ako som sa v ten studený februárový deň o dvanásť rokov neskôr dozvedela, vo „svete domorodcov“ nemali moje certifikáty absolútne žiadnu hodnotu.
Jedného večera som teda vzala všetky svoje certifikáty a po jednom som ich spálila v krbe, ktorý môj otec postavil v obývačke.
Bola to tvrdá lekcia o relativite kultúrnych hodnôt.
Malého Dávida som už nikdy neuvidela.
Z času na čas si naňho spomeniem. Ktovie, či sa ešte stále pomočuje? To sa zrejme už nikdy nedozviem.
