Vylovila som handru zo špinavo sivej vody vo vedre a vyžmýkala som z nej vodu na špinavé kachličky. Vzala som kefu, ktorú mi dal Gus (meno starého muža v Majetku som sa dozvedela kedysi dávnejšie) a začala drhnúť posledný riadok kachličiek v miestnosti.
Než som začala, vyzerala podlaha špinavo sivá, ale ako som čistila, zjavila sa pod tou špinou jemná modro biela vzorka v indickom štýle. „Ako dlho túto toaletu nikto nečistil?“ začudovala som sa, keď som sa spokojne pozrela na svoju dokončenú prácu. Vstala som, aby som si vystrela ruky a chrbát. „Zajtra ma ešte len rozbolia,“ pomyslela som si s ľútosťou. Boli to moje šieste toalety odkedy som pred pár hodinami nastúpila svoj trest. Vonku už bola tma.
Otvorila som poistku na okne a napoly ho otvorila. Studený večerný vánok zavial do miestnosti. Ramenom som si zotrela z čela kropaj potu a znepokojene pozrela na ruky. Ohľadom toho mydla nežartoval, pomyslela som si a skúsila som si utrieť ruky o nohavice.
Pozrela som sa na dvor, kde sa zhromažďovali hlúčiky študentov a počúvala zvuky smiechu a rozhovorov, ktoré sa doniesli k môjmu oknu. Je deväť hodín, pomyslela som si. Prestávka. Túžila som byť súčasťou tejto šťastnej scény. „Namiesto toho som tu,“ pomyslela som si, „scientologická Popoluška.“
Zavrela som okno, pozbierala som čistiace potreby a vrátila sa do Majetku. Zúfalo som sa chcela osprchovať. Horúca sprcha, či už so švábmi alebo bez, mi zrazu pripadala ako neuveriteľný luxus, luxus, ktorý som predtým považovala za samozrejmosť.
Gus ma videl prichádzať. „Poď sem,“ počula som, ako ma volá. Pozrela som a uvidela som ho stáť pri dverách prístavby.
„Poď a pomôž mi s matracmi,“ ukázal mi, aby som šla za ním. Za prístavbou bola veľká šopa, v dezolátnom stave a vyzerala, akoby sa každú chvíľku mala rozsypať. Vošla som za Gusom do šopy a moje oči si postupne zvykli na slabé svetlo pouličnej lampy prenikajúce cez malé okienko na vzdialenom konci miestnosti.
Našla som čosi, čo vyzeralo ako kopa tenkých matracov naukladaných pri stene. Gus zažal lampičku v rohu. „Tuto mi s tým pomôž,“ povedal a začal ťahať z hromady vrchný matrac. „Dáš ich na podlahu, zhruba na šírku dlane od seba,“ prikázal mi. „Myslím, že tu budeš spať cez noc, spolu s ostatnými RPF-kármi.“
„RPF-kári?“ zopakovala som neznáme slovo.
„Áno, s ostatnými ľuďmi z RPF. Rehabilitačného zboru[1]. Čo nevieš, kam si sa dostala?“
„Nie, nikdy som o som predtým nepočula. Čo je to rehabilitačný zbor?“
„No, to je nový projekt. Od Hubbarda, aspoň myslím. Počul som, že s tým začali na lodi. Je to pre ľudí, ktorí sa dostanú do problémov s Org. Ak niečo pokazia. Alebo ak majú príliš nízke hodnoty. Za posledných pár mesiacov sem prišlo pekných pár ľudí. Ale ty tu asi nezostaneš nadlho,“ pozrel na mňa optimisticky. „Väčšina ľudí tu nezostane nadlho.“
„A čo robia tí ľudia, čo sú v RPF?“ opýtala som sa unavene, sotva mi na tom záležalo.
„No, zvyčajne pracujú,“ odpovedal Gus, keď dotiahol posledný matrac na miesto. „Tak. Pripravené na noc.“
Mlčala som a on pokračoval o RPF. „Staráme sa tu o majetok, maľujeme, čistíme, a také veci. Som veru rád, že tu mám pomocníkov. Pred RPF som sa o tom všetko musel starať sám. Práve teraz väčšina ľudí pracuje na renovácii komplexu Cedars poniže Berenda.“
Počula som o rozľahlom komplexe budov, ktoré scientológia práve kúpila za päť miliónov dolárov v hotovosti. Bol ako zložitý labyrint budov, ktorý predtým slúžil ako nemocnica. Hovorilo sa, že to bude nové sídlo scientológie v Los Angeles.
„Onedlho sa vrátia,“ pokračoval Gus. „Potom dostanete večeru.“
„Nie je už na večeru trochu neskoro?“ opýtala som sa ho.
„Hej, spočiatku som sa s tým snažil niečo urobiť, ale povedali mi, nech sa do toho nemiešam. Ja som tu skúšal zmeniť kopu vecí, ale vždy mi slušne povedia, aby som odpálil a nechal si svoje nápady pre seba. Tu sa s nikým neoplatí hádať,“ povzdychol si.
„Tak prečo si tu, Gus? Ak si nešťastný, prečo zostávaš?“ opýtala som sa ho.
Pár minút nič nepovedal.
„Myslím, že ešte stále verím Starému,“ odpovedal pomaly. „Hubbardovi. Ja som s ním bol od začiatku, to už je vyše dvadsať rokov. Opustil som rodinu a všetko. Myslel som, že ideme zmeniť svet. Že ho celý otočíme hore nohami,“ pozrel na mňa smutne.
„Neviem ti ani povedať, či to bola chyba. Proste to neskončilo tak, ako som čakal. A teraz, kam by som asi išiel?“ zamyslel sa. „Však ja ani neviem, kde žije moja rodina. Nie, už to nechám tak. Jedného dňa tu onedlho odložím svoje staré telo. A potom už na tom nebude záležať.“
Obaja sme chvíľu mlčali. Rozmýšľala som o tom, čo povedal. Chcela som povedať niečo múdre alebo utešujúce, ale nič mi nenapadlo. Gusov život bol tragédia, ale súcitiť s niekým je podľa Hubbarda nesprávne, pretože súcit je veľmi nízkou emóciou na Tónovej škále (Hubbardova schéma emócií zostavených postupne od Číreho bytia +40.0 až po Absolútne zlyhanie –40.0).
Zaklopanie na dvere prerušili toto nepríjemné ticho. Dvere sa otvorili a do miestnosti vošiel tucet neuveriteľne špinavých mužov, niektorí z nich boli veľmi mladí. Všimla som si, že nosia rovnaké tmavomodré montérky ako Gus.
„Myslím, že vám skočím po jedlo,“ povedal Gus, asi potešený, že ho niečo odpútalo od pochmúrnych myšlienok. Vyšiel z dverí smerom k Org.
„Vitaj v RPF,“ pozrel na mňa zvedavo jeden zo starších mužov. „Čo také si vyviedla, že si dostala miesto v RPF? Uškodila si PC?“
„Ale nie,“ povedala som s úľavou. „Skôr som uškodila sama sebe, keď som strkala nos do nevhodných vecí. Starala som sa, o čo som sa nemala. Napísala som uvedomovacie hlásenie, ktoré narobilo pár ľuďom problémy, vrátane etiky.“
„No, tak to potom asi chvíľku zostaneš,“ uškrnul sa. „Snaž sa tu aspoň cítiť znesiteľne.“
„Tu nie je nič znesiteľné,“ odvrkol najmladší zo skupiny. Bol to sotva teenager. „Toto je úplná stoka. Keby som mal nejaké peniaze, bol by som už na prvom autobuse smerom odtiaľto.“
Pár ďalších súhlasne zahundralo.
„Čo nemôžete odísť? Chcem tým povedať, keby ste naozaj chceli. Kto by vám v tom bránil?“ opýtala som sa.
„A kam by som išiel?“ pozrel na mňa mladý chlapec. „Keď nemám ani korunu? Kam asi pôjdem?“
„Kde máš rodinu? Rodičov?“ spovedala som ho. „Čo nemáš rodinu, ku ktorej by si sa mohol vrátiť?“
„Nie, všetci sú v scientológii. Na lodi. Starí rodičia už nežijú. Ja nemám kam ísť.“ Udrel päsťou do dlane druhej ruky. „Som tu uväznený na celú miliardu rokov,“ povedal sarkasticky. „Scientológia je jedna veľká kravina, úplne celá,“ pozrel na mňa trpko. „Hubbard je len šašo. Celá táto vec je len jedno veľké výpalníctvo.“ Zlostne udrel päsťou do steny.
„No tak, Joey,“ povedal ďalší chlapec v snahe utíšiť ho. „Povedalo sme ti, že keď budeš takto ďalej hovoriť, nikdy sa odtiaľto nedostaneš. Budú ťa tu v RPF držať naveky.“
„Mne je to jedno. Toto si myslím. A nech mi urobia čokoľvek, môj názor to nezmení. Ja len nedokážem uveriť, ako sa moji mohli rodičia dostať do tejto kraviny. Všetko bolo super, než sme prišli do scientológie. Mali sme dom, auto, všetko. Teraz nemáme nič. Všetko predali a dali všetky peniaze „Ronovi“.“ Vyslovil to meno sarkasticky.
Bola som šokovaná jeho rúhaním. „Nedostal si auditing?“ opýtala som sa ho.
„Nie. Ja tomu neverím. Nebudem tým strácať čas. Hej, ak pôjdem v súlade v programom, dostanem sa von z RPF. Úžasné. A načo mi to bude? Mne sa tu už nič nepáči. Takže to nechám tak. Zostanem tu v RPF celú miliardu rokov. Mne už to celkom jedno.“ Šúchal si hánky, ktorými predtým udrel o stenu.
Nikto nepovedal ani slovo. Kroky zvonka prerušili ticho. Vošiel Gus, držal dve vedrá a krabicu s taniermi a lyžičkami.
Pozrela som na vedrá. Nevedela som rozoznať, čo je v nich.
„Fazuľa a ryža,“ odpovedal na moju nevyslovenú otázku Gus. „Radšej si na to zvykni. V RPF si toho užiješ kopu.“
Zobrala som si tanier ako ostatní a lyžičkou som si nabrala trochu tej nevábnej zmesi na tanier.
„Čo je v tom druhom kýbli?“ opýtala som sa.
„Chlebové kôrky,“ ochotne vysvetlil Joey. „Ponúkni sa!“
Načiahla som sa do vedierka a vytiahla chlebovú kôrku. Na jednej strane bol kus odhryznutý. „Čo to má byť?“ pozrela som neveriaco.
„Uhádla si,“ rehotal sa Joey pri pohľade na moju grimasu. „Občas dostávame kúsky chleba, ktoré ostatní nechajú na tanieri.“
Zhnusená som zahodila kôrku naspäť do vedra. Moja chuť bola preč. Zjedla som pár lyžíc ryžovo fazuľovej zmesi a zvyšok vyhodila do smetí.
No toto, čudovala som sa. Obzrela som sa okolo. Keď všetci dojedli, začali s líhať na matrace.
„Nemáme tu niekde sprchu?“ opýtala som muža, ktorý ma prvý oslovil. „Som celá špinavá. Nemôžem ísť takto spať.“
„Sprchy máme iba každý druhý deň,“ odpovedal. „A mali sme ich včera. Najbližšie budú až zajtra večer.“ Natiahol sa a zhasol lampu.
Nevládala som sa ani hádať. Ľahla som si na jeden z matracov. V miestnosti bola úplná tma okrem slabého svetla z ulice. Chcela som rozmýšľať, ale bola som príliš unavená. Nakoniec som upadla do spánku a snívalo sa mi, že som na veľkej lodi na rozbúrenom mori. Bola som nekonečnej ceste do neskutočna, na lodi, ktorá sa mohla každú chvíľu prevrátiť a zmietnuť nás do nekonečných anonymných morských hlbín.
„Vstávaj,“ niekto ma triasol. „Rýchlo, inak zmeškáš raňajky.“ Otvorila som oči. V miestnosti bola ešte tma. „Rýchlo, ponáhľaj sa.“
Zmätene som sa pozviechala na nohy a nasledovala toho, kto ma zobudil. Vonku som pozrela na oblohu. Začali sa na nej zjavovať prvé lúče ranného slnka.
„Koľko je hodín?“ opýtala som sa oťapená, pretierala som si oči špinavými päsťami.
„6:30,“ odpovedal mi hlas. Bol to jeden z mužov, ktorých som stretla minulú noc. Ospalo som ho nasledovala do zadných dverí Org. Vošli sme do malej kuchynky. Dostala som tanier s toastom, šunkou a niečím, čo vyzeralo ako ovsená kaša. Ochutnala som to. Bolo to studené a nemalo to žiadnu chuť.
„Radšej to zjedz,“ odporučil mi hlas spoza chrbta.
Otočila som sa. Bol to ten starší muž z minulého večera.
„Prepáčte, ani som sa večer nepredstavila,“ podala som mu ruku. „Bola som príliš unavená, ani mi to nemyslelo. Ja som Margery.“
„Larry,“ usmial sa priateľsky a potriasol mi rukou.
Vyviedol ma na schody pri zadných dverách. Ostatní tam už sedeli a jedli ono jedlo bez chuti.
„Musíš sa naučiť jesť všetko,“ povedal Larry, keď prehltol trochu kaše. „Inak budeš slabá. Len si predstavuj niečo, čo máš rada. A prehltni to rýchlo. O chvíľku budeš taká hladná, že ti už bude chutiť všetko.“
Nabrala som si za hlt kaše a pokúsila sa ju rýchlo prehltnúť. Myslela som pritom na chutné teplé obilniny, ktoré moja mama pripravovala s maslom a javorovým sirupom. Nepomohlo to.
O siedmej už bolo slnko na oblohe. Ružové a oranžové lúče pretínali šedivú oblohu nad nami. Keď ospalosť uvoľnila cestu energii nového dňa, cítila som sa optimisticky. Napriek boľavým svalom zo včerajška som bola pripravená žiť ďalej.
„Scientológia, mňa nezlomíš,“ pomyslela som si. „Ja prežijem všetko. Prekonám aj toto dočasné nepohodlie. Dokážem, že viem byť hodnotným členom skupiny.“
Prišlo nákladné auto, aby odviezlo mužov do komplexu Cedars, kde pracovali.
„A čo ja?“ opýtala som sa vodiča. „Neviem, či mám ísť s nimi alebo nie.“
„Myslím, že by si mala ísť pomáhať registrátorom,“ odpovedal. „Choď hore na druhé poschodie a skús tretie dvere napravo. Myslím, že ťa čakajú.“
Išla som, ako mi povedal. Pri stole tam sedelo dievča asi v mojom veku s hustými čiernymi vlasmi, obklopené vysokými stĺpcami manilových obalov. „Ó, super,“ povedala, keď som vošla. „Ty si Margery?“
Prikývla som.
„Ja som Audrey. Som rada, že si tu. Sme trochu pozadu v hodnotách.“ Prisunula stoličku k vedľajšiemu stolíku, tiež plnému obalov. Uprostred džungle obalov uvoľnila malé miesto. „Vždy si zober jeden obal. Rýchlo si ho prelistuj a pozri sa na nedávnu korešpondenciu. Potom napíš tej osobe krátky list. Naliehaj, aby si prišla pre svoju ďalšiu službu. To je všetko. Naša kvóta pre Normál (etický stav) je dvadsať listov za hodinu. Tu máš papiere a perá. Obálky sú v tamtej krabici.“ Podala mi za náruč obálok.
Otvorila som jeden z obalov. Vnútri bol štós nezodpovedaných listov. Tá osoba ich očividne všetky ignorovala.
„Audrey.“ Pozrela na mňa spoza svoje práce. „Táto osoba dostala vyše dvadsať listov a na žiaden neodpovedala.“ Ukázala som jej obal.
„To je jedno. Len píš ďalej. Bola by si prekvapená. Niekedy napíšeme aj päťdesiat listov niekomu, kto neodpovedá, a potom zrazu dostaneme odpoveď na päťdesiaty list. Hlavné je, že každý napísaný list sa ti počíta ako hodnota, a to je všetko, čo nás naozaj zaujíma,“ odpovedala a rýchlo sa vrátila k svojmu písaniu.
Začala som písať. „Milá Stephanie, dúfam, že k nám čoskoro prídeš pre svoj osobnostný test zadarmo. Páčila sa ti kniha Dianetika?“ Podpísala som list a zasunula ho do obálky. Toto je ľahké, pomyslela som si.
Čoskoro som už pracovala naplno. V izbe bolo hrobové ticho. Toto je priam relax, pomyslela som si.
Za chvíľu zaznel z chodby krik. Nízka zhrbená žena vtrhla do miestnosti. Mala biele vlasy a celkom červenú tvár.
„Audrey, kde sú moje veci?“ kričala hystericky. „Všetky veci z moje miestnosti zmizli. Kam ste mi dali moje veci?“ Vzápätí sa za ňou objavil veliteľ Etiky.
„Ruby,“ povedal prísne, „bola si „vyhlásená“ a nemáš tu čo robiť. Povedal som ti, že sa nemáš vracať do tohoto domu.“
„Ale kde sú moje veci?“ bedákala.
„Sú vonku. Pred domom. Teraz musíš odísť, inak zavolám políciu.“
Chytil Ruby za rameno a hystericky plačúcu ju odviedol dole schodmi.
Audrey vstala a prišla k prednému oknu. Nasledovala som ju.
Na trávniku pred domom boli dve veľké čierne smetiarske vrecia napchané šatami a inými osobnými vecami.
„Úbohá Ruby,“ zašepkala Audrey.
„Čo sa jej stalo?“ opýtala som sa.
Audrey si sadla na okennú rímsu a prikryla si oči dlaňami. „Je mi jej tak ľúto,“ povedala potichu. Pozrela na mňa. „Ruby je už skrátka pristará. Pracovala tu šestnásť rokov. Ale v poslednej dobe začala všetko kaziť. Strácala obaly, písala listy čo nedávali zmysel. Rozprávala čudné veci. Takže kvôli nej nakoniec zvolali Comm Ev (Dôkaznú komisiu[2], scientologický súd). Bola vyhlásená za SP a rozhodli sa ju „hodiť cez palubu“.“
„Hodiť cez palubu?“ ten výraz som nikdy nepočula.
„Hej. To je keď ťa pošlú preč s príkazom, že sa už nesmieš vrátiť do scientológie. Keď sa osoba stane problémom pre Org, zvyčajne ju hodia cez palubu. Keď sa ich v Etike chcú zbaviť. Ale Ruby…“ chvíľu nič nepovedala, potom zdvihla zrak. „Ruby si toto nezaslúžila.“
„Kam teraz pôjde?“ pozrela som cez okno. Ruby sa pokúšala zdvihnúť jedno z tých vriec. „Prečo nezavolali jej rodinu? Prečo jej nepomôžu?“
„Čo si sem prišla včera?“ opýtala sa ma a tón jej hlasu sa v okamihu zmenil. „Ty nevieš, že keď je niekto starý alebo chorý, je to jeho vlastná zodpovednosť? To hovorí Hubbard. Každý z nás je zodpovedný za svoj stav. Nezáleží na tom, čo sa ti stane. Nikto iný za to nemôže byť zodpovedný, iba ty sama. A to isté platí pre Ruby. Je zodpovedná za to, čo sa s ňou stane. A ona si poradí. Je to silný thetan.“ Audrey sa odvrátila od okna. „Poďme do práce. Hodnoty išli dole odkedy Ruby odišla a budeme sa musieť poriadne namáhať, aby sme ich opäť dobehli.“
Sadla som si za stôl. Chcela som ísť dole a pomôcť Ruby. Ale čo som mohla robiť? Niečo ma na tej situácii trápilo, ale keď som sa snažila prísť na to, čo to je, iba som sa zamotala.
„Ron to vie najlepšie,“ povedala som si. „Najväčšie dobro pre najväčší počet dynamík. To je pravidlo, ktorého sa musíme držať, inak svoju úlohu nezvládneme. Nemôžeme strácať čas ľutovaním ľudí ako Ruby.“ Ale aj tak som na ňu v nasledujúcich dňoch často myslela. Videla som ten strach v jej očiach, strach vydeseného zvieraťa.
Ticho sme sedeli a písali listy celý zvyšok dňa. Dostala som slušný obed a večeru. Zostala som v práci do jedenástej večer, potom som sa vrátila do šopy za prístavbou. Moji spolu‑RPF‑kári už spali. Chcela som ísť do sprchy, ale nechcela som nikoho budiť, aby som sa pýtala, kde to je.
Ďalšie ráno sme sa opäť zobudili za hmlistého úsvitu. Mali sme raňajky skoro ako včera. Larry mal pravdu. Hladnému človeku chutí lepšie.
Šofér prišiel s nákladným autom.
„Vylez hore,“ povedal mi. „Mám príkaz odviezť ťa so mnou do GO pomôcť s nejakými dokumentmi.“ Pozrel na papier vo svojich rukách. „Voláš sa Margery?“
„To som ja,“ odpovedala som a vyliezla na korbu. Všimla som si svoj obraz v spätnom zrkadle a uškrnula sa. Vyzerala som hrozne. Vlasy som mala strapaté a po celej tvári špinavé šmuhy. Oblečenie som mala špinavé a dokrčené. Bola som šťastná, že ma nevidel nikto v stredisku.
Cedars bolo len kúsok cesty odtiaľto. Išla som za vodičom do budovy a prišli sme k výťahu. Stlačil tlačidlo a tretie poschodie. Pri tlačidle výťahu som uvidela ceduľku. TRETIE POSCHODIE. STRÁŽNA SLUŽBA. IBA PRE AUTORIZOVANÝ PERSONÁL.
Dvere sa otvorili. Zvedavo som sa obzrela. Nevedela som o Strážnej službe veľa, len čo nám Hubbard povedal, že majú na starosti, aby bol svet pre šírenie scientológie bezpečnejší.
Recepčná sedela pri stole, ktorý blokoval chodbu.
„RPF. Na dokumenty,“ povedal vodič stručne, otočil sa a ešte stihol výťah skôr než sa dvere zatvorili.
„Posaď sa,“ pozrela na mňa recepčná znechutene. Sadla som si čo najďalej od stola.
O pár minút prišla žena v modrej námorníckej uniforme a kývla mi, nech ju nasledujem. Zaviedla ma po chodbe do malej miestnosti plnej skriniek s dokumentmi.
„Práve teraz sme dosť pozadu s triedením dokumentov,“ povedala mi pozerajúc po miestnosti. „Z Etiky ťa sem poslali, aby si nám pomohla. Začni s touto kopou.“ Ukázala mi kopu papierov na stole, kde boli náhodne naukladané stovky hárkov. „Nájdi si spis danej osoby a daj to doňho. Tu je dierkovač. Urobíš tam vľavo hore dierku a cez ňu to pripevníš do spisu. Spisy sú v skrinkách v abecednom poradí. Podala mi dierkovač a nechala ma v miestnosti samu.
O chvíľku som na chodbe s prekvapením uvidela veliteľa Etiky. Bez slova sa nado mňa postavil. „Už si začala pracovať na svojom stave?“ opýtal sa chladne.
„Myslíte Nepriateľstvo?“ opýtala som sa. Neodpovedal. „Áno, vlastne áno. Rozmýšľala som o tom ten večer, čo som čistila toalety. A teraz viem naisto, kto som. A kam patrím. A už nikdy viac nespôsobím svojej skupine škodu,“ povedala som mu úprimne.
„Tu je papier,“ podal mi hárok papiera. „Napíš to a ešte dnes mi to pošli. Možno ťa budem môcť povýšiť na stav Pochybnosti.“
Chcela som mu poďakovať, ale otočil sa a odišiel z miestnosti.
Zobrala som papier. Napísala som svoje meno, potom „Stav Nepriateľstva“. Podčiarkla som to. Pod tým som napísala:
Dostala som sa do stavu Nepriateľstva, pretože som zradila dvoch členov svojej skupiny. Spôsobila som im aj svojej Org problémy, pretože som napísala a poslala do celosvetového centra uvedomovacie hlásenie, namiesto riešenia problému v rámci Etiky. Už nikdy neurobím nič, čo by uškodilo mojej skupine. Teraz viem, kto som. Som scientológ. A scientológia je moja skupina. Chcem iba byť dobrým členom svojej skupiny. Prosím o povýšenie do stavu Pochybnosti.
Napísala som pod to svoje meno a podpis. Preložila som papier a išla k recepčnej.
„Ako to môžem doručiť k veliteľovi Etiky?“ opýtala som sa jej.
„Dajte mi to sem,“ odpovedala a vzala mi papier. „Ja sa o to postarám.“
Vrátila som sa k triedeniu dokumentov.
Neskôr popoludní prišla recepčná do mojej miestnosti. „Tuto,“ povedala a podala mi Ďalší papier. „Veliteľ Etiky vám odkazuje, že máte vyriešiť Pochybnosť.“
„Máte knihu Etiky?“ opýtala som sa jej. Prikývla a odišla. O chvíľu mi priniesla výtlačok knihy. Sadla som si a prečítala vzorec pre Pochybnosť.
Mala som posúdiť skupinu, do ktorej som patrila ako Nepriateľ (scientológie) a skupinu scientológie. Vzorec znel:
Pridaj sa, zostaň, alebo sa spriateľ s tou, ktorá postupuje smerom k najväčšiemu dobru pre najväčší počet dynamík, a oznám to verejne obom stranám.
Urob všetko možné, aby si zlepšila činnosti a hodnoty tej osoby, skupiny, projektu či organizácie, v ktorej zostávaš alebo ku ktorej sa pridávaš.
Prepracuj sa nahor cez stavy skupiny, v ktorej zostaneš, ak oddelenie sa od nej znížilo tvoj stav.
Otvorila som prázdny papier, ktorý som dostala. Napísala som na vrch svoje meno a slová „Stav Pochybnosti“.
„Kým som nepoužila tento vzorec,“ napísala som, „neuvedomovala som si, aká dôležitá je pre mňa skupina scientológie. Teraz viem naisto, že scientológia je mojou skupinou. Je to skupina, ktorá robí najviac pre túto planétu. Nikdy viac svoju skupinu nezradím. Odteraz chcem robiť iba to, čo pomôže mojej skupine. Pretože pomáhať tejto skupine znamená pomáhať tejto planéte. Ďalej už nie som v Pochybnosti.“ A podpísala som sa.
Poslala som to veliteľovi Etiky.
Vrátila som sa do Org na večeru. Našťastie mi Gus ukázal, kde je sprcha a ja som si vychutnala ten luxus horúcej sprchy. Nikdy viac nebudem brať sprchu ako samozrejmosť.
Vrátila som sa do prístavby a v teplom večernom vzduchu som si vytriasala vlasy, aby uschli. Gus ma stretol vo dverách.
„Máš sa hlásiť na GO,“ oznámil mi. „Vraveli, že sa máš hlásiť ihneď ako sa vrátiš. Môžem ťa tam odviezť.“
„Ďakujem,“ povedala som mu. „Vieš, o čo ide?“ opýtala som sa.
„Nie, a ani to nechcem vedieť,“ zašomral si pod fúzy.
„Prečo? Čo by to mohlo byť?“ vyzvedala som.
„To sa rýchlo dozvieš,“ odpovedal, keď sme vyliezli do auta.
Pri recepčnom stole som našla inú osobu. Odviedla ma do malej izby, kde som triedila dokumenty.
„Bola si povýšená na Prekážku,“ pozrela na mňa s bezvýraznou tvárou. „Poznáš vzorec?“
„To by som si musela pozrieť v knihe,“ priznala som sa. Kniha Etiky, ktorú som predtým použila, ležala stále na mojom stole. Prikývla a ja som rýchlo nalistovala príslušnú stranu.
„Stav Prekážky,“ čítala som.
1. Rozhodni sa, kto sú tvoji priatelia.
2. Zasaď účinný zásah tým nepriateľom skupiny, medzi ktorých zdanlivo patríš, bez ohľadu na osobné nebezpečenstvo.
3. Naprav spôsobenú škodu osobným pričinením výrazne presahujúcim bežné požiadavky na člena skupiny.
4. Požiadaj o znovuprijatie do skupiny tak, že si vypýtaš povolenie na návrat od každého člena, a pridáš sa len ak získaš povolenie od väčšiny…
„OK,“ pozrela som na ženu v uniforme. „Viem, kto sú moji priatelia. Scientológovia sú moji priatelia. Poriadni scientológovia. Scientológia je moja skupina. Takže, ako mám uštedriť účinný zásah nepriateľom tejto skupiny?“
„Si ochotná podstúpiť tento krok, aj keby to pre teba znamenalo určité nebezpečenstvo?“ opýtala sa, v očiach sa jej zablyslo.
„Isteže,“ odpovedala som. „Ale aké nebezpečenstvo by to mohlo byť?“
„Počkaj tu,“ odpovedala a odišla.
O pár minút sa znovu objavila na chodbe s vysokým blonďákom v tmavej uniforme Sea Org. Takisto nestrácal čas zdvorilosťami a predstavovaním. Jeho meno som sa nikdy nedozvedela.
„Máme pre teba úlohu,“ povedal stroho. „Niečo, čo naplní tvoj vzorec Prekážky.“ Odmlčal sa.
„Pár blokov odtiaľto je psychiatrické oddelenie,“ povedal. „Robí tam muž, ktorý nám spôsobil nejaké problémy s Americkou Psychiatrickou Asociáciou. Nie je pre teba dôležité vedieť, aké problémy to sú.“ Odmlčal sa a odkašľal si.
„Chceme, aby si sa dostala do jeho pracovne. Tvár sa, že si pacient, alebo čokoľvek budeš chcieť. Niekde na jeho polici by mal byť adresár všetkých psychiatrov v Spojených štátoch. Potrebujeme ten adresár. Takisto všetko ostatné, čo nám môžeš zohnať. Finančné informácie. Mená nejakých jeho klientov. To je všetko. Myslíš si, že to zvládneš?“
Zalapala som po dychu. Pozrela som sa na vzorec. Vedela som, že Hubbard povedal, že psychiatria je zlo, prežitok z nemeckej behaviorálnej terapie devätnásteho storočia. Podľa Hubbarda sú psychiatri našimi úhlavnými nepriateľmi na tejto planéte. Používajú barbarské metódy liečenia ľudí s psychiatrickými problémami. Lobotómie a elektrošokovú terapiu. Bolo úlohou scientológie ukončiť toto barbarské zaobchádzanie. A teraz som mohla pomôcť.
„OK,“ pozrela som na člena Sea Org. „Tak kde je to oddelenie? A je jedno, ako sa tam dostanem?“
„Hej, nám je úplne jedno, ako to urobíš, chceme len tie záznamy. A, zrejme ti nemusím hovoriť, keby nastal akýkoľvek problém, nesmieš za žiadnych okolností uviesť do podozrenia Org alebo scientológiu. Rozumieš tomu, čo hovorím?“
„Jasné, rozumiem,“ odpovedala som. „Ale mňa nechytia. Uvidíte.“ Bola som si istá, že zvládnem, čo odo mňa chcú.
Podal mi útržok papiera s adresou. „Budeš potrebovať nejaké čisté šaty,“ povedal, keď ohodnotil môj zhúžvaný výzor. Potom stroho zasalutoval recepčnej a opustil miestnosť.
„Waw!“ povedala som si. „Tomu neverím. Ja mám byť špión.“ Vedomie, že mám vykonať protizákonný čin, bolo prehlušené vedomím, že urobím svojej skupine veľkú službu. A tak sa zároveň dostanem z Prekážky. Nemohla som sa dočkať, kedy to začne. Vrátila som sa do opusteného domu na Bacon Street. Aspoň sa dnes vyspím vo vlastnej posteli, pomyslela som si so zadosťučinením. Vybrala som si čisté nohavice a svoju najkrajšiu blúzku a išla som si ich do kuchyne vyžehliť.
Krátko nato som upadla do hlbokého a bezsenného spánku. Prebudila som sa v prázdnom dome.
Išla som do kuchyne a našla hodinky. Deväť tridsať. Naozaj som zaspala. Dala som si krátku sprchu a obliekla čisté šaty. Prekutala som kuchyňu a našla nákupnú tašku, ktorú som poskladala a vložila do kabelky. Potom som išla hľadať tú adresu, ktorú som minulý večer dostala na kúsku papiera.
Stála som pred nízkou budovou. Nad dverami bol nápis „Habana Professional Building“. V predsieni bola presklená tabuľa s mapou budovy.
Našla som si na nej meno problémového psychiatra. Druhé poschodie, miestnosť 203. Vyšla som po schodoch. Otvorila som dvere do čakárne. Sekretárka za skleným okienkom na mňa milo pozrela. „Môžem vám pomôcť?“
„Áno, chcela by som si dohodnúť stretnutie s doktorom,“ povedala som jej. „Odporučila mi ho priateľka. Je tam?“
„Nie, teraz tu nie je, ale vráti sa okolo 1:00 popoludní,“ povedala. Otvorila malý čierny notes na stole.
„Vyhovovalo by to vo štvrtok okolo 4:00?“ opýtala sa.
„Obávam sa, že je to trochu súrne.“ Snažila som sa vyzerať a hovoriť zúfalo. „Nedalo by sa niečo skôr?“
„Pozrite, vyzerá to, že sa stretnutie o 1:00 možno zruší. Čo keby ste mi zavolali okolo poludnia?“
„Nevadilo by vám, keby som tu počkala?“ prosila som ju. „Bývam odtiaľto kus cesty. Nestihla by som prísť domov a potom naspäť. Len si tu sadnem a budem čítať.“
„No dobre,“ povedala trochu zdráhavo. „Urobte si pohodlie. Tak za hodinu by som mala vedieť, či sa to ruší.“ Usmiala sa na mňa, potom sa vrátila k práci.
Sedela som na stoličke v čakárni a tvárila sa, že si čítam posledné číslo Time Magazine, ktoré ležalo na stole. Kútikom oka som sledovala všetko, čo sa dialo za skleneným okienkom. O hodinu na mňa sekretárka zavolala: „Máte šťastie. Pacient zrušil stretnutie. Doktor sa s vami stretne o jednej.“ Vstala a vyšla s kabelkou do čakárne. „Idem si zobrať niečo na obed,“ oznámila mi. „O pár minút som späť. Keby ste niečo potrebovali, v zadnej miestnosti je účtovníčka.“
Práve na toto som čakala. Akonáhle bola preč, potichu som otvorila dvere k sekretárke. Pozrela som si knihy na stole. Nič moc, okrem doktorovho rozvrhu. To si radšej vezmem cestou odtiaľto, pomyslela som si. Pozrela som dozadu. Počula som, ako účtovníčka telefonuje.
Potichu som otvorila dvere do lekárovej ordinácie. Ak ma chytia, povedala som si, proste poviem, že som si chcela prečítať niečo zaujímavé.
Police. Rýchlo som prebehla cez názvy kníh. Potom som to našla. Adresár APA. Vytiahla som knihu z police a otvorila som ju.
„Dokonalé,“ pomyslela som si, keď som uvidela pekné riadky mien a adries. Pozrela som rýchlo na ostatné knihy na polici. Nič zaujímavé. Väčšinou zviazané staré výtlačky časopisov.
Potichu som otvorila dvere a počúvala. Počula som hlas v zadnej miestnosti hovoriť do telefónu. Super. Potichu som dvere zavrela a plížila sa k sekretárkinmu stolu. Chytila som rozvrh a strčila som obe knihy do tašky, ktorú som si kvôli tomuto priniesla.
Nonšalantne som vyšla z budovy a prešla cez cestu. Až za rohom som sa rozbehla.
„To bolo ale ľahké!“ pomyslela som si víťazne. „To bolo ale celkom ľahučké!“ Srdce mi bilo.
Ani som sa nevracala domov. Išla som priamo ku komplexu Cedars a našla recepčnú na druhom poschodí.
„Vyšlo to,“ lapala som po dychu, zadychčaná z behu. „Našla som všetko, čo ste po mne chceli. Teda, skoro všetko. Nenašla som žiadne finančné záznamy.“ Podala som jej obe knihy.
Pozrela na ne. „Počkaj tu,“ ukázala mi na stoličku pri stole.
O pár minút vyšiel z haly muž v uniforme Sea Org. „Oznámi veliteľovi Etiky, že ste túto úlohu splnili uspokojivo.“ Držal obe knihy. „V skutočnosti som ohromený rýchlosťou, akou ste zvládli túto misiu. Ako hovorí Ron: „Rýchlosť pohybu častice znamená jej silu.“ Môžete sa vrátiť späť do Org a podať správu na Etike. A nechcem, aby ste toto komukoľvek spomínali. Nikdy. Rozumiete?“
„Absolútne.“ Takmer som mu zasalutovala. Žiarila som po jeho pochvale. Vybehla som na dlhú cestu späť do Org.
„Ste pripravená dokončiť vzorec?“ opýtal sa ma veliteľ Etiky. O tom, čo sa v ten deň dialo dovtedy, nepadlo ani slovo.
„Mám ešte odčiniť škodu mimoriadnou osobnou účasťou,“ spomínala som nahlas. „To mám urobiť ako?“
„No, za normálnych okolností by ste mali robiť 72 hodín nejakú prácu, aby ste sa dostali z Prekážky. Ale s ohľadom na váš vynikajúci výkon v Strážnej službe, zredukujeme to na 48 hodín,“ povedal veľkodušne. Zobral ma do registračného oddelenia.
„Dovolíte?“ povedal veliteľ Etiky Audrey, ktorá sedela pri svojom stole a písala listy. Ukázal na mňa. „Má urobiť štyridsať osem hodín trestu. Prosím zariaďte jej nejakú supervíziu na nočnú smenu.“ Vyparil sa z miestnosti.
Audrey sa na mňa usmiala. „Neboj sa,“ povedala mi potichu. „Nebude to také strašné, ako si myslíš.“
Sadla som si a zobrala hromadu obalov. ďalšie dva dni a dve noci som strávila písaním listov. Bola som taká vzrušená zo svojej úspešnej dráhy špióna, že by som prvú noc aj tak nezaspala. A Audrey vďačím za to, že keď som si počas druhého dňa trochu zdriemla, ignorovala to, dokiaľ nepočula niekoho prichádzať ku kancelárii, v takom prípade ma oslovila menom a prebrala z driemot. Počas druhej noci som bola taká ospalá, že si skoro nič nepamätám. Nočný strážca bol našťastie milý starší muž, prichádzal asi každú polhodinu, aby sa uistil, že usilovne píšem listy. Už som bola v takom stave, že som dokázala zaspať hneď ako odišiel, a naprogramovať sa, aby som sa o chvíľu zobudila. Niekoľkokrát ma síce nachytal pri spánku, ale iba ma zobudil a s úškrnom odišiel.
Nakoniec mi dovolili vrátiť sa vyspať do Org. Padla som na matrac na podlahe prístavby. Spala som od poludnia do nasledujúceho rána. Cestou naspäť do Org som myslela na Hubbardove slová v knihe Etiky:
Celý účel Etiky – celkový zmysel jej existencie a fungovania – je jednoducho byť doplnkovým nástrojom, ktorý potrebujeme, aby bolo možné uplatniť techniku scientológie.
V skutočnosti iba pomáhame ľuďom, aby si vedeli pomôcť sami zlepšiť svoj stav a stav života. To je naša celá práca.
A ako doplnkový nástroj, ktorý to celé umožní, je etický systém scientológie nesmierne úspešný.
„Myslím, že je úspešný,“ zasmiala som sa. „Už sa nikdy viac nechcem dostať do nižšieho stavu.
„Odteraz si budem dávať pozor na etiku!“
